Veronika Bohušová – Viva píše klišé

 

Papier znesie veľa, človek už o niečo menej. To ale neznamená, že mu nemôžeme nastaviť zrkadlo. Nie krivé, ani klamlivo osvetlené, ale také skutočné. Tak, ako to robí mladá aforistka Veronika Bohušová (22). Študentka sociológie, ktorej zachutila aj divadelná produkcia, aktuálne pomáha zastrešiť inscenácie bratislavského Divadla Lab a popri lietaní medzi skriptami, kostýmami, grantovými žiadosťami, marketingovými stratégiami a rezerváciami vstupeniek zbiera zážitky. Aby sa večer zmenila na Vivu, ktorá píše klišé. Jej aforizmy sú drsné, smutno-smiešne, trefné i pravdivé a vďaka spolupráci so slovenskou dizajnérskou značkou sa dostali aj na drevené kryty smartfónov. Rodáčka z Trenčína tvrdí, že aforizmy šetria čas a otvárajú oči. A hoci ľudia chcú počuť pravdu, tým, ktorých majú radi, ju vraj radšej nehovoria.

 

 

1. Klišé sa väčšinou ľudia snažia vyhýbať. A predsa, Viva píše klišé…

Názov vznikol z minúty na minútu a veľmi som nad ním nepremýšľala. Chcela som niečo ľahko zapamätateľné, neutrálne znejúce a podpísané mojím menom. Tak som začala „Viva píše…“ a hľadala som k tomu trefný rým, rovnako ako vo väčšine aforizmov. Aj napriek tomu, že sa vo svojej tvorbe snažím vyvarovať romantickým výlevom, podtextom každého aforizmu je klišéovitá láska, vzťahy alebo život sám. Viva píše klišé vlastným sarkastickým spôsobom a drží si tak renomé cynickej ženy, ktorú nikto a nič nerozhodí (smiech).

 

2. Takže platí aj u vás, že najlepšie príbehy píše život?

Tie úplne najlepšie napísali životy, ktoré nežijem.

 

3. Romány majú vždy svojich hrdinov a antihrdinov. Ako je to s vašimi aforizmami?

Byť hrdinom mojich aforizmov nie je žiadna sláva a asi nikto by ním byť ani nechcel, nakoľko z toho vyjde vždy ako úplný kretén – antihrdina. Samozrejme, vo väčšine prípadov sú to muži – či už na noc, na život alebo na h***o. To, do ktorej kategórie ich v mojej tvorbe zaradím, je v ich rukách. Skutočnosť, že sa to šíri internetom, je údelom toho, kto si niečo začne s autorom a nedokončí to.

 

4. Býva múzou aj ľútosť nad minulosťou?

Nedávno som natrafila na jednu peknú myšlienku, ktorej sa držím už dlhší čas: ,,Pred nami sú lepšie veci, než tie, ktoré zostali za nami.“ A tak všetko, čo napíšem, je podmienené buď mojimi predstavami alebo aktuálnou situáciou, ktorú prežívam a následne ju s iróniou zhodnotím. Nestáva sa mi, že by som sa vracala k nejakej spomienke a začala nad ňou opätovne trúchliť len preto, aby som z toho žiaľu vymlátila posledné zvyšky inšpirácie. Keď nemám o čom a o kom, hľadám si novú múzu alebo premýšľam nad tým, akú ďalšiu hlúposť vyvediem a čo kreatívne z toho vyvodím.  

 

5. „Jazyk sa tak líši od života. Ako ich mám spojiť?“ pýta sa nemecká spisovateľka Herta Müller. Vystihujú slová realitu tak ťažko?

Slovenčinu vnímam ako krásnu reč plnú slov a činu, ktorými sa dá vyjadriť naozaj čokoľvek a akýmkoľvek spôsobom. Ak nevieme prísť na ten správny výraz, nastal moment, kedy stačí byť ticho a to je odpoveď.

 

 6. Podarilo sa vám vymyslieť novotvar, ktorý má pre vás špeciálny význam?

Zakaždým, keď zistím, že v slove je ukrytý aj iný zvrat alebo zmenou jedného písmena pretvorím jeho význam, mám z toho malé Vianoce. Viem sa od niečoho odraziť, je to spúšťač inšpirácie. Najradšej držím „bezdepkovú diétu“.

 

7. Ako sa najčastejšie rodia vaše aforizmy? Pamätáte si, ako vznikol tento: „Na oškreté lakte či rozbité kolená bola naša MADr. ako doktor ako školená.“

Toto je presne ten prípad, kedy som si uvedomila, že skratku MUDr. delí len písmeno od vždy MÚDrej MADr (z angl. mother – vyslovuj madr – mama, pozn. red.) a osud dokonale načasoval to, že som v tom čase nemala zlomené srdce, ale ruku.

 

 

8. „Zabudnuté nežnosti z oldschoolových listov zmizli v každodennosti facebookových drístov.“ Cítite pri tom nostalgiu, hnev alebo to len tak prijímate?

V tomto prípade som skôr odosielateľ ako adresát. Táto myšlienka prišla, keď som čítala knihu Listy Oľge od Júliusa Satinského a vyrušila ma správa od budúceho bývalého. Niečo v zmysle: „Ako sa máš, čo robíš?“ Konverzácie plné prázdnych slov, ktoré na chvíľu potešia a za chvíľu na ne zabudneme. Kedy ste naposledy napísali list alebo poslali pohľadnicu?

 

9. Vaše aforizmy tiež žiaria hlavne z podsvietených obrazoviek sociálnych sietí…

Trvalo mi asi dva roky, kým som sa odhodlala k tomu, aby uzreli svetlo (neseba)kritického sveta. Nie preto, že by som sa bála deštruktívnej kritiky, ale stačilo mi písať pre seba a nemala som potrebu šíriť ironickú láskyplnú osvetu ďalej. Takmer nikto nevedel, že píšem aforizmy, a tak som ich začala dávkovať v malých množstvách najprv na Instagram. Ten ma po pol roku nakopol k založeniu fanpage na Facebooku, kde si to skôr ako kritici všimli správni ľudia a mne podobné citové trosky.

 

10. „Zistila som, že som v ri.i, keď si si určil priority.“ S komentárom, bez komentára?

Asi len toľko, že už v nej nie som (smiech).

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Jozef Barinka

 

Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v májovom čísle MIAU (2017)