Čo sú to za ľudia, ktorých namiesto Louvru, Eifelovky, Big Benu, Cikajúceho chlapca či Malej morskej panny baví potulovať sa v ťažkých vibramách medzi ruinami starých budov, dýchať spráchnivený vzduch a riskovať, že na nich spoza rohu vybehne rozzúrený strážnik či pes, prípadne obaja naraz? Čo ich láka na fenoméne urban exploration – objavovanie opustených budov? Aj keď stále populárnejšia subkultúra urbex je tak trochu na hrane zákona, nevyhýbajú sa mu ani ženy, práve naopak. V našej urbexovej zostave to je dve na jedného v prospech nežného pohlavia.
Lucia Gažíková
Facebook: The Valkyrie Urban Exploration
Urbexu sa venuje: Od roku 2013.
Koľko objektov má na zozname: Odhadom okolo 250, Slovensko, Európa.
Čo robí, keď neurbexuje: Vyštudovala som obchodnú akadémiu, ale keď príde pracovná príležitosť, pohybujem sa skôr mimo tejto oblasti.
Čo pre mňa znamená urbex: Ak sa mám vyhnúť klasickej zaužívanej poučke o pojme „urban exploration“ ako o prieskume opustených a verejne nedostupných miest, tak sa dá povedať, že urbex môže ľudí lákať z mnohých dôvodov. Sú medzi nami ľudia so záujmom o históriu, architektúru, estetiku i študenti týchto odborov, pre ktorých prieskum opustených budov predstavuje nový level záujmu, fotografi či filmári využívajúci urbexový priestor ako zaujímavú kulisu pre svoje projekty. No pre drvivú väčšinu urbexerov je to klasické hobby ako zdroj oddychu, adrenalínu či zábavy. Pre mňa je urbex veľmi príjemný a potrebný relax. Niečo, čo mi dodáva energiu a činnosť, pri ktorej nielen fotím, ale mám možnosť a priestor tráviť čas so svojimi myšlienkami. To môže byť pre ľudí, ktorí urbex nepoznajú, celkom mätúce. Ako dokážem nájsť vnútorný pokoj v budovách, ktoré sú pre verejnosť len obyčajné nezaujímavé ruiny? Verte, či nie, dokážem.
Láska na prvý pohľad: K urbexu som sa dostala postupne. Ako deti sme liezli kade-tade po sídlisku a okrem iného nás lákali opustené budovy. Obchodíky so starou kasou a bločkami, opustená malá chatka… Bavilo ma to. Fascinovalo ma, že chatka bola opustená a prázdna, ale napriek tomu stačilo utrieť prach a mohli ste v nej bývať. Neskôr som stále viac a viac začala evidovať tragédiu mesta Černobyľ. Listovala som si časopisy, kde sa písalo o Černobyle a meste Pripjať. Všetky tie fotky spojené s takým silným príbehom! Postupne som zistila, že táto činnosť a záujem o opustené budovy je celosvetový fenomén, ktorý nesie svoj oficiálny názov. Môj úplne prvý plánovaný prieskum začal v nikdy nedostavanej nemocnici Rázsochy v Bratislave. Bolo to v roku 2013. Začala som úplne sama, v tom období ľudom okolo mňa pojem urbex nič nevravel. Možno to bol trochu risk, ale šťastie stálo pri mne od začiatku a nič vážne sa mi na prieskume nikdy neprihodilo. A budem rada, keď mi toto šťastie ešte dlho vydrží.
Ja a urbexová komunita: Urbex je špecifický koníček rovnako naladených ľudí, a preto v urbexe dokážu vzniknúť priateľstvá do života, nielen na spoločné prieskumy. A či tam bol niekto predo mnou, u mňa nehrá rolu, dôležité je zažiť mágiu daného miesta na vlastnej koži. Ak je však poloha takejto lokality voľne šírená, hrozí, že sa tam dostanú aj ľudia s nie príliš dobrými úmyslami. Poznám iks miest, ktoré po zverejnení čelili vandalizmu a vykrádaniu.
Ich osud býva spečatený rýchlejšie, ak dochádza k takémuto úplne otvorenému zdieľaniu s hocikým, s neznámymi ľuďmi, ktorých nepoznáte, a tým pádom im nemôžete dôverovať. Preto v našej komunite existujú dva protichodné prístupy. Na jednej strane stoja ľudia, ktorí si existenciu daného miesta nechávajú pre seba – v mene jeho zachovania, poprípade ju zdieľajú iba s tým, komu dôverujú. A na druhej ľudia, ktorým je základné pravidlo urbexu cudzie. Nejaká komplexná aktuálna a verejná mapa slovenského urbexu neexistuje. Niektoré menej obsiahle a staršie mapy sú dostupné verejne. Prípadne existujú mapy, ku ktorým má prístup vybraná skupina ľudí a je na tvorcovi mapy, koho si prizve a bude mať prístup k takejto databáze. Napríklad k mojej neverejnej mape majú prístup ľudia, ktorých spočítam na prstoch jednej ruky.
Kto hľadá, ten nájde: Zdrojom informácií sú mapy, články, fotky, videá, z ktorých sa dá určité miesto identifikovať. A hodiny a hodiny strávené na internete, tiež tipy od urbex parťákov a iných kamarátov. Sem-tam nezaškodí presmerovať oči zo svojich smartfónov a pozrieť sa okolo seba. Napríklad pri náhodnom cestovaní vlakom či autom človek natrafí na zaujímavé budovy, o ktorých predtým nemal ani tušenia. Spätne si ich vyhľadá a zistí, že sú opustené. Neobmedzujem sa iba na slovenské lokality. Ak je možnosť, vyrazíme s priateľmi aj do zahraničia, kde človek niekedy spozná lokality, ktoré by na Slovensku hľadal márne, napríklad obrovské hotelové rezorty pri mori. Doslova paláce a zámky ako z rozprávky, ktoré nie sú pekné iba zvonku, ale sú komplet vybavené a zariadené so všetkým historickým nábytkom.
Moje kultové miesto: Každý má svoje obľúbené miesta, ktoré ho oslovujú viac ako iné. Môže ísť o konkrétne typy budov, nemocnice, zámky, kaštiele, hotely či podzemné priestory, alebo tiež o mieru rozkladu budovy. Mne je viac menej jedno, či je miesto zachovalé alebo už skôr ruina, dôležité je tam vôbec byť a užívať si to. Ak by som ale mala vypichnúť zopár miest, ktoré sa mi nezmazateľne vryli do pamäti, na prvom mieste istotne figuruje opustená Pripjať. Potom zámky v Belgicku, obrovská väznica vo Francúzsku… Mám rada nemocnice, sanatóriá, ale nevyberám si iba tie. V zahraničí nájdete veľa krásnych opustených víl, zámočkov, rodinných sídiel, kde človek často prichádza do kontaktu s rodinnými fotkami, súkromnou korešpondenciou a inými osobnými vecami posledných obyvateľov. Nájdu sa listy staré niekoľko desaťročí. Naposledy ma v jednom opustenom slovenskom kaštieli zaujal list z roku 1939. Školský inšpektor písal obežník v mene vtedajšieho prezidenta…
Gabriela Pechová
Instagram: @slovenskyurbex
Urbexu sa venuje: Od roku 2014.
Koľko objektov má na zozname: Približne 150.
Čo robí, keď neurbexuje: Som študentka, popri škole občas brigádujem v oblasti gastronómie a cestovného ruchu.
Čo pre mňa znamená urbex: Hobby, pri ktorom unikám z reality každodenného života a stresu. Hobby, ktoré má v sebe adrenalín, zábavu, objavovanie, poznávanie histórie. Hobby, pri ktorom môžem vyjadriť svoje pocity fotkami. Pri urbexe mám možnosť oddýchnuť si a rozvíjať svoju kreativitu. Urbexom niekedy porušujeme zákony a ideme na vlastné riziko, keďže do väčšiny budov je vstup zakázaný, ale niekedy sa dá získať povolenie na vstup od majiteľa.
Láska na prvý pohľad: Pamätám si na starú opustenú škôlku oproti našej bytovke, ktorá roky chátrala. Chodila som okolo nej skoro každý deň, ale bála som sa vstúpiť dnu. Vždy ma lákali tmavé, chátrajúce budovy, v ktorých ostali už iba spomienky. Neskôr som prehovorila kamarátku, aby sa tam išla so mnou pozrieť. „Vôňa“ tej starej budovy mi učarovala a ja som si povedala, že takýto adrenalín chcem zažívať aj ďalej. Veľmi ma to bavilo, až kým ma dvakrát nechytili policajti. Vtedy som si chcela dať na nejaký čas pauzu, ale nešlo to a o pár dní už som preskúmavala ďalšie a ďalšie budovy. Odvtedy som stretla mnoho strážnikov a SBS-károv, ale nikdy už nevznikol vážnejší problém. Zo začiatku som nevedela, že to, čo robím, má nejaký názov a už vôbec nie, že sa tomu venujú aj iní ľudia. Keď som hľadala na internete nové miesta, dostala som sa k výrazu urban exploration a vtedy som zistila, koľko ľudí sa zaujíma o objavovanie starých budov. Fotiť som začínala s mobilom, no neskôr, keď som pochopila, že sa urbexu chcem venovať, som si kúpila foťák a vytvorila stránku, kde sa môžem o fotky podeliť s ľuďmi, ktorých tento koníček tiež baví. Spočiatku som sa bála chodiť sama, bála som sa tmavých chodieb a výšok, teraz mi už nerobí problém sadnúť si sama na strechu budovy a užívať si výhľad.
Ja a urbexová komunita: Urbex je komunitná záležitosť, ale ako pre koho. Niektorí urbexeri idú sami za seba, zatiaľ čo iní podnikajú výpravy za urbexom ako partia a delia sa o objekty. Ja to striedam, nikdy sa však nedelím o objekty s niekým, pri kom nemám istotu, že ctí základné pravidlo urbexu. Miesto, ktoré pozná už viac urbexerov, má hodnotu aj pre mňa, aj keď platí, že čím menej ľudí, tým lepšie a, samozrejme, úplne najlepšie je, keď som na danom mieste prvá ja. Veľa urbexerov si robí urbex mapy.
Kto hľadá, ten nájde: Moje zdroje na opustené budovy pochádzajú z internetu, máp alebo od iných urbexerov, parťákov. Alebo sa pýtam miestnych, či poznajú v okolí nejaké opustené budovy. A pri objavovaní urbexu často pomôže aj obyčajná náhoda. Neobmedzujem sa len na Slovensko, v zahraničí je viac budov v lepšom stave ako na Slovensku, napríklad už len v susednom Rakúsku či Česku. Na dovolenke v Čiernej Hore som bola pozrieť jeden opustený dom, ešte s vecami po predchádzajúcich majiteľoch. Boli tam na lampách povešané obrázky, ktoré maľovali deti a nápisy „Dad I love you“. K histórii toho domu som sa nedopátrala, ale ľudia, ktorí tam žili, dom zjavne opustili narýchlo. Zmocňovali sa ma rôzne pocity, v jednej izbe dokonca veľmi nepríjemné, neviem to ani definovať, lebo na urbexe zvyčajne nepríjemné pocity nemávam…
Moje kultové miesto: Zaujíma ma všetko, ale najradšej mám opustené domy a nemocnice. Každá opustená budova je niečím výnimočná a má typickú atmosféru. Najradšej mám budovy, ktoré nie sú ešte celkom schátrané, myslím také, kde ostali nejaké veci – fotky, dokumenty, spisy, nábytok… Oslovilo ma veľa miest, nemocnica Bezručova je pre mňa jedna z najobľúbenejších. Dokázala som tam stráviť hodiny, či už sama, alebo s niekým. Ale keďže nemocnica stála v centre mesta, vedelo o nej mnoho ľudí, a tak v nej veľa vecí neostalo. Zopár strojov, stoličiek, stolov a hlavne veľa röntgenov a spisov o pacientoch.
Matej Grečo
Facebook: Life In Decay
Urbexu sa venuje: Od roku 2012.
Koľko objektov má na zozname: 30 a viac.
Čo robí, keď neurbexuje: Vyštudoval som ekonómiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, pracujem v oblasti ľudských zdrojov.
Čo pre mňa znamená urbex: Objavovanie nových, často skrytých miest. Je to o úniku z reality, histórii, inšpirácii. Ale, samozrejme, aj o adrenalíne.
Láska na prvý pohľad: K urbexu som sa dostával postupne. Na začiatku to bol internet, neskôr som si ho prvýkrát skúsil na vlastnej koži a odvtedy ma to drží. Na svoj prvý urbex som šiel aj s niekoľkými ďalšími ľuďmi v noci. Šlo o bývalé sanatórium na liečenie tuberkulózy a respiračných chorôb. Všetko prebiehalo hladko, ale ja som mal pocit, že to nie je úplne ono, že by som si atmosféru toho miesta radšej a lepšie vychutnal sám. O pár dní som sa do sanatória vrátil sám a postupne nachádzal ďalšie a ďalšie miesta. Atmosféra, adrenalín, história, to všetko ma vtiahlo natoľko, že som urbexu venoval stále viac a viac času.
Ja a urbexová komunita: Z môjho pohľadu je urbex ako komunita do značnej miery roztrieštená. Rôzne skupinky ľudí vyznávajú iné hodnoty. Niekto v tom nevidí žiadny hlbší zmysel, pre mladšie ročníky často predstavuje iba niečo, čo práve letí, nie pre všetkých je to naozaj srdcová záležitosť. Pre mňa má zmysel navštíviť každé miesto osobne. Fotky, videá ani nič iné mi nesprostredkuje pocity, ktoré zažívam priamo na mieste.
Kto hľadá, ten nájde: Najlepším zdrojom pre urbex sú naše oči. Často chodíme denno-denne okolo zaujímavých stavieb, ktoré už majú to najlepšie za sebou. Samozrejme, keď sa chcem dostať mimo svojich bežných lokalít, pomáha internet. Prípadne pri vybudovaní si „dobrých vzťahov“ a dôvery v rámci komunity aj iní urbexeri.
Moje kultové miesto: Jednoznačne Buzludzha v Bulharsku. Na túto návštevu nikdy nezabudnem. Unikátny vzhľad masívneho betónového monumentu pripomínajúceho lietajúci tanier si nemožno s ničím pomýliť. V minulosti táto stavba slúžila bulharským komunistom. Jej minulosť je v tomto smere „pochmúrna“, keďže komunisti ju dali postaviť za peniaze ľudu, ale fungovala len na ich výjazdové akcie. V súčasnosti sa uvažuje, akoby sa dala zachrániť a premeniť napríklad na múzeum.
Simonetta Zalová
foto archív urbexerov
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2019)