Vyštudovala filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU, písala scenáre pre detské relácie STV, napríklad Od Kuka do Kuka. Pôvodná trilógia Čarovala ryba (ktorú napísala v spolupráci s Barborou Kardošovou) získala v zahraničí na detskom festivale cenu. Pracovala ako redaktorka v prvom internetovom magazíne Inzine. So sestrou Evou Borušovičovou napísala scenár pre celovečerný film Vadí nevadí. Dva roky bola kmeňovou autorkou televízneho seriálu Ordinácia v ružovej záhrade. V roku 1999 si sama vydala knihu pre deti Gregor – rozprávka o veľkom putovaní. Spolupracuje s vydavateľstvom Slovart ako editorka aj legendárneho slovenského spisovateľa Maxima E. Matkina. V roku 2017 založila Literárny dom, kde sa ako literárna guru venuje začínajúcim autorom, „ktorí nabrali odvahu a urobili prvý krok za svojím snom napísať knihu.“ Žije striedavo v Bratislave a vo Veľkých Kršteňanoch.
1.Keď sa vášho syna spýtajú, čo robí jeho mama, odpovie, že mama je literárna guru?
On by povedal: „Moja mama učí ľudí písať knihy.“ Zvyknem sama seba nazývať literárna dula, pretože sprevádzam začínajúcich autorov celým procesom vzniku ich knihy, od prvotného nápadu cez písanie až po výber vhodného formátu a papiera a nastavenie marketingu. Som im oporou aj vo chvíľach, keď majú pochybnosti a nedarí sa im, teším sa s nimi, keď napredujú a žnú úspechy.
2.Mohol by tiež odpovedať, že jeho mama je vedúca obecnej knižnice vo Veľkých Kršteňanoch?
Áno, keď som pred dvomi rokmi prevzala starostlivosť nad obecnou knižnicou, práve Oliver mi chodil pomáhať pri revízii a povedal pamätnú vetu: „Nikdy som si nemyslel, že to v knižnici môže byť také zaujímavé!“ Som rada, že už tretí rok si toto v duchu hovorí stále viac čitateľov, medzi nimi mnoho detí. Nikdy nie je príliš zavčasu, ale ani príliš neskoro začať objavovať svet kníh a literatúry. Keď mám občas pocit, že už ma nič neprekvapí a moja práca knihovníčky dosiahla svoj strop, vždy sa nájde niekto alebo niečo, čo ma príjemne prekvapí.
3.Prečo práve Veľké Kršteňany?!
Kedysi dávno som narazila na básne katolíckeho kňaza a básnika katolíckej moderny Pavla Gašparoviča Hlbinu. Boli vtipné, svieže, duchovné, ale zároveň hravé. Zisťovala som si o ňom viac, našla som v národnej knižnici jeho literárnu pozostalosť a zamilovala som sa do neho. Písala som o ňom diplomový scenár a po niekoľkých rokoch som pochopila, že o ňom chcem napísať knihu a priblížiť jeho osobnosť, život aj básne širšej verejnosti. Keď som potom chodila do jeho rodnej obce Veľké Kršteňany zbierať materiál ku knihe, zakaždým som mala pocit, že som doma. Myslela som si, že v tomto živote sa mi to už nepodarí. Ale život nám všeličo prinesie: stretla som muža, ktorý si pred mnohými rokmi kúpil vo Veľkých Kršteňanoch dom. To už mi pripadalo viac ako znamenie! Dnes s ním v tom dome žijem a cítim sa naozaj konečne doma.
4.Ako literárna guru vediete workshopy o tom, ako napísať knihu. To sa dá natrénovať?
Na opačnej strane vizitky mám heslo: „Talent nie je všetko.“ Písanie je do veľkej miery remeslo, dá sa naučiť, aj natrénovať, talent je výhodou, ale nie podmienkou. Podporujem ľudí, aby písali, zapisovali aj rodinné historky a vlastné príbehy, bez ambície, že sa z toho stane druhý Harry Potter a oni budú z predaja kníh žiť až do smrti niekde na pláži. Ale zaznamenané tu zostane s nami navždy, príbeh vašich starých rodičov sa môže stať súčasťou pamäti národa a aj to sa počíta. Lebo národ, ktorý nemá vlastnú pamäť, je stratený.
5.Ak teda ide o tréning písania, čo všetko doň patrí?
Dôležitá je pravidelnosť. Moja mantra znie: aspoň tri vety denne. Aj to je viac, ako nič. Ak napíšete každý deň aspoň tri vety, o rok budete mať viac ako tisíc viet! Medzi pravidelný tréning autorov patrí zadanie v podpornej skupine Literárneho domu, kde im zadám tému a autori majú týždeň na jej vypracovanie. Priznám sa, že je to môj najobľúbenejší týždeň v mesiaci, keď si môžem každý deň čítať, akým rozličným spôsobom sa dá daná téma zachytiť. Píšu aj spoločný príbeh na pokračovanie a najnovšie sme si spravili book club.
6.O čom (hlavne) píšu účastníci vašich workshopov?
Je to veľmi rôznorodé, každý je iný, má iný štýl a smerovanie, má rád iný žáner a taký píše. Jedno však majú spoločné: keď začnú písať, objavia v sebe zdroj radosti. Je to ako prameň, z ktorého prýšti stále nová voda a osviežuje náš život a neskôr aj život našich čitateľov. A to je niečo, čo sa väčšinou už nedá a ani nechce zastaviť.
7.Škandinávci sú samé lykke a hygge, v Kodani dokonca funguje Inštitút pre výskum šťastia, z kníh o tajomstve šťastného života sa stal výnosný biznis. Ako veľmi šťastná ste vy?
Žijem veľmi šťastné obdobie. Som šťastná, pretože robím to, čo ma napĺňa a moja práca má zmysel. Žijem v malebnej dedinke v krásnej doline, s mužom, ktorého milujem, spôsobom, aký som si vysnívala. Môj syn je zdravý a neustále ma prekvapuje, aký zaujímavý a talentovaný človek z neho rastie. Mám vo svojom okolí blízkych, ktorí mi rozumejú. Autori, s ktorými spolupracujem, sú inšpiratívni a talentovaní a pri stretnutiach s nimi sa častokrát smejem tak, až ma bolia svaly na tvári. Som obdarená po mnohých stránkach a vážim si to.
8.Buďme patetickí – čo je národné bohatstvo Slovákov?
Myslím, že máme byť na čo hrdí. Máme svoju kultúru, neznámych hrdinov, príbehy. Náš jazyk. A ako píše Matkin, aj to zvláštne šťastie, že sa vždy nakoniec dostaneme aj zo zložitých situácií. To by sme si mali uvedomiť a nikdy to predčasne nevzdávať.
9.Záchvat konzumu údajne poľavuje, ľudia namiesto materiálneho bohatstva prahnú po bohatstve zážitkov, chcú žiť ohľaduplne, konať dobro, triediť odpad… Je to ilúzia, či realita?
Je to trend, verím, že nebude len dočasný. Sama chodím rožky nakupovať do obliečky na vankúš a snažím sa produkovať čo najmenej odpadu. Mnohé zo súčasných najväčších objavov v tomto smere kedysi naše babičky používali úplne bežne. Možno je ten správny čas spýtať sa staršej generácie, ako niektoré veci robili oni, ich rodičia a starí rodičia.
10.Jedna z definícií inteligencie hovorí, že je to schopnosť prispôsobiť sa. Ako inteligentná ste v tomto zmysle vy?
Myslím, že v tomto smere som nadpriemerne nadaná.
Simonetta Zalová
foto Gabriela Teplická
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2019)