Keď Simona Oľhová pred dvadsiatimi rokmi hltala čarodejnícke príbehy o Harrym Potterovi, netušila, že raz aj vďaka jej výskumu sa stanú prostriedkom boja proti predsudkom a diskriminácii na našich školách. Sociálna psychologička zdokonalila poznatky, ktoré popri šálkach espressa, plnených raviolách a gelate nasávala na talianskych univerzitách, spojila ich s výsledkami svojho výskumu na SAV a pretavila do efektívneho nástroja, ktorý učí deti tolerancii od útleho veku. Prirodzene, hravo, cez príbehy, ktoré milujeme (snáď) všetci.
Rozhodli ste bojovať proti predsudkom príbehmi. Aký je to boj?
Najmä na dlhú trať. Vnímam to skôr ako neustály proces, než aktivitu s možným koncom. Cez príbehy si čitateľ rýchlejšie uvedomí, ako sociálna skupina, do ktorej sa narodil, ovplyvňuje možnosti a príležitosti v jeho živote. Napríklad mnohé knihy Eleny Ferrante poukazujú na život nižšej vrstvy v talianskom Neapole 50. a 60. rokov. Práve tam čitateľ vidí opakovanie životných príbehov viacerých generácií, ktoré sa nevedia vymaniť z chudoby, prepadajú sociálnym neduhom a nie sú psychicky schopní vysporadúvať sa s ťažkými ranami osudu. Často až pri takom časovo a priestorovo odlišnom príbehu si vieme uvedomiť vlastné výhody a moc, ktorú máme nad vlastným osudom.
Kedy ste sa prvýkrát v živote stretli s predsudkami či diskrimináciou?
Deväťdesiate roky na východnom Slovensku, odkiaľ pochádzam, nepredstavovali práve ukážku bezproblémového spolunažívania a v mnohom sa situácia nelíši dodnes. Väčšina ľudí má každodenný priamy kontakt s Rómami, zovšeobecňujú negatívne skúsenosti, argumentujú neoverenými informáciami a paradoxne poukazujú na znevýhodňovanie Nerómov na úkor Rómov. Nie je možné si ihneď pospájať jednotlivé body mozaiky – od značne segregovaných lokalít, kde Rómovia bývajú a oddelených tried na základných školách až po pozorovanie správania ľudí, keď Róm nastúpi do autobusu. Preto je ťažké aj zasiahnuť. Norma správania je v takomto prostredí posunutá značne inde a tolerancia diskriminácie je relatívne vysoká. Pre mňa bol asi bod zlomu, keď som si uvedomila, že pre niektorých ľudí je ich diskriminačné správanie zdrojom pýchy. Pri debate sa predháňajú s čo najhoršími príhodami, stereotypmi alebo agresívnymi vyhrážkami. Ruka v ruke ide utvrdzovanie sa o tom, že všetci v miestnosti majú rovnaký názor. Ak som im skúsila oponovať, snažili sa moje argumenty zadupať po prvej vete alebo tieto moje snahy zosmiešňovali. Potrebovala som zmeniť okolie, aby som sa téme mohla výskumne venovať. Doma som mala len pocit beznádeje a bezmocnosti.
A tak ste odišli do Bratislavy, kde ste pracovali aj ako terénna sociálna pracovníčka v OZ Mládež ulice. Odniesli ste si odtiaľ zaujímavé príbehy?
Určite, pôsobila som tam takmer štyri roky. Mala som šťastie, že som začínala na novom terénnom pracovisku, a tak som videla, aká náročná je táto práca – v každom kroku. Šlo o deti zo sociálne vylúčenej lokality vo veku 5 – 18 rokov, stretávali sme sa len na báze dobrovoľnosti a tak fungovalo aj zdieľanie ich životných problémov. Riešili sme to, čo bolo pre nich aktuálne – problémy s rodičmi, dochádzka a snaha prejsť ročníkom v škole, starší súrodenci prepadajúci závislostiam, bezpečný sex… S týmito deťmi som sa naučila, aké dôležité je byť zvedavý a nesúdiť – teda nerobiť závery rýchlo, ale pýtať sa a snažiť sa druhému porozumieť. Život neplynie tak, ako si ho plánujeme a je normálne robiť chyby, najmä ak podmienky, v ktorých vyrastáme, nemajú optimistické vyhliadky a chýbajú pozitívne vzory. Najťažšie bolo nebrať si pracovné zlyhania osobne. Aj po dlhšej práci sa niekedy stalo, že si mladý človek zvolil vzdať sa školy, pridať sa k extrémistickej skupine alebo jednoducho už nikdy neprísť.
Na talianskej Università di Modena, kde ste pôsobili počas doktorátu, ste spoznali sociálneho psychológa Lorisa Vezzaliho, autora štúdie „Skutočné kúzlo Harryho Pottera: Znižovanie predsudkov“. Išli ste cielene za ním, alebo to bolo „osudové“ stretnutie?
Práve táto štúdia inšpirovala môj dizertačný výskum a spolupracovať s jej autorom bol môj vysnívaný cieľ. Loris je tak trochu workoholik a sám od seba komunikuje málo, takže spolupráca bola veľmi profesionálna, ale zároveň efektívna. Odrážala sa od tzv. kontaktnej hypotézy, s ktorou v 50. rokoch minulého storočia začal pracovať americký psychológ Gordon Allport. Vedie k zmierňovaniu predsudkov k celej skupine. „Inými slovami, keď máte napríklad v škole deti z rôznych rás a v priebehu dní spolupracujú na rôznych úlohách, rozprávajú sa a majú rovnaké podmienky, tak sa im zmiernia predsudky k celej skupine inej rasy – a to len na základe kontaktu s jedným predstaviteľom. V reálnom svete však nie je vždy možné naplniť ideálne podmienky kontaktu, a tak sa pracuje s nepriamym kontaktom. Ide o alternatívny spôsob, kedy sa „stretávame“ s druhou osobou buď v predstave, skrz našich spoločných priateľov alebo pomocou príbehov. Predošlé výskumy využívali vlastné príbehy (teda také, čo si sami namodelovali) napísané s cieľom zmiernenia predsudkov, medziskupinového napätia či úzkosti. Nevýhodou však bola ich priehľadnosť a málo čitateľsky atraktívna forma.
V čom spočíva kúzlo príbehov o Harrym?
Harry Potter je fiktívny hrdina v čarodejníckom svete. Sám vyrastal v neprajných podmienkach, bol odmietaný a na okraji spoločnosti. Keď sa dozvie, že je čarodejník, vstupuje do sveta, kde má vplyv, a ten používa na šírenie tolerancie, kladných hodnôt a často pomáha tým, ktorí sú tak ako on v minulosti na okraji spoločnosti. Cez jeho príbehy sa stretávame napríklad so šikanou jeho chudobného kamaráta Rona, ochranou škriatka Dobbyho, ktorý žije v hrozných pracovných podmienkach, urážkami čarodejníčky nečarodejníckeho pôvodu Hermiony, predsudkami voči vlkolakovi Lupinovi či polobrovi Hagridovi. Harry vždy empaticky zastáva kladný postoj k týmto postavám, pomáha im, zlepšuje ich pozíciu v spoločnosti a venuje im pozornosť a priateľstvo. Ukazuje tak deťom, aké dôležité je niekoho spoznať, a nie ho len odsúdiť na základe príslušnosti k nejakej skupine, hoci aj odmietanej v spoločnosti. Príbehy nie sú písané ako modelové situácie, je dôležité poznať hierarchiu čarodejníckeho sveta, vzťahy postáv a celý kontext. Práve takto deti dokážu hlboko porozumieť motívom a konaniu postáv. Ak v triede čítame príbehy Harryho Pottera, deti sa prirodzene učia empatii voči stigmatizovaným či utláčaným menšinám v príbehu, vytvára sa u nich akýsi koncept tolerancie voči druhým a v ideálnom prípade aj tendencia konať prosociálne, teda otvoreným, priateľským spôsobom voči ľuďom z iných skupín v spoločnosti. Ak po čítaní nasleduje vhodná diskusia k príbehu, deti si premenia neviditeľný proces čítania na vhodný spôsob, ako uchopiť zložité teoretické koncepty a otvoriť nové témy v bezpečnom prostredí príbehu z knihy. Opakovaním tohoto procesu si zvnútornia tolerantné postoje a nepamätajú si, ako ich nadobudli. Práve preto majú potom tolerantnejšie postoje aj k reálnym menšinám, ktoré v príbehu neboli prezentované.
V akom veku sa ešte dá pracovať s predsudkami detí?
Podľa výskumov už troj- až štvorročné deti uprednostňujú vlastnú skupinu pred inou a v mladšom školskom veku môžu prejavovať negatívne postoje voči inej skupine. S vyššou vyspelosťou dochádza ku vnímaniu druhých podľa objektívnejších kritérií. Deti potom dokážu lepšie zaujať perspektívu druhého a volia morálne správne rozhodnutia, napríklad sa snažia do hier v triede zapájať deti bez ohľadu na ich príslušnosť k rôznym skupinám, pretože vedia, že toto správanie je vhodné. Tiež sa dokážu empaticky postaviť do roly dieťaťa z inej skupiny, ktoré by nebolo do danej hry zapojené. Z tohoto ohľadu sa považuje za najvhodnejší vek okolo desiatich rokov. Samozrejme, nestačí „ideálny“ vek, potrebné je zvoliť vhodné a najmä opakované zásahy, ktoré majú dlhodobejší efekt.
Čo je výhodou nepriameho kontaktu?
Nepriamy kontakt je účinný najmä tam, kde chýba reálny priamy kontakt s menšinami – dal by sa vnímať ako prípravný krok na neskoršie stretnutia. V prípade priameho kontaktu sa často stretávame s medziskupinovou úzkosťou. Ide o nepríjemný pocit, ktorý nás môže premôcť, keď sa stretneme s človekom z inej skupiny, napríklad inej rasy, náboženstva alebo s fyzickým hendikepom a v rozhovore s ním celý čas tŕpneme, že vyslovíme alebo vykonáme niečo nevhodné alebo ho urazíme. Okrem toho, že ide o bezpečné a nestresujúce prostredie, je výhodou nepriameho kontaktu aj možnosť kontroly intervencie a podmienok.
Skúšali ste aj priamy kontakt?
V roku 2017 som v talianskej Ferrare spolupracovala na projekte Živé knihy. Išlo o prípravnú fázu budúcich rečníkov, mladých imigrantov, s cieľom poukázať na ich skutočne neľahké životné príbehy a dôvody pre ilegálnu imigráciu. Tam bolo vidieť, ako náročné je zdieľať vlastný príbeh. Rečníci často nedokázali príbeh dokončiť kvôli slzám. Jeden rečník, 18-ročný chlapec, ktorý ušiel z Nigérie kvôli prenasledovaniu (celá jeho rodina sa vzdala všetkých úspor, aby mu mohla zaplatiť prepravu člnom do Talianska), povedal, že už nikdy ten príbeh nechce rozprávať znovu. Na vlastné oči videl, ako mu zavraždili brata, pociťoval vinu za to, že nechal svoju rodinu v krajine, kde jej hrozí nebezpečenstvo. Doslova sa cítil byť nehodný toho, že za peniaze celej rodiny sa dostal do Talianska práve on. To sa stáva pri „živých knihách“, nie je možné autenticky a úprimne hovoriť svoj príbeh denne a roky. Práve nemožnosť pracovať opakovane a plošne s danou metodikou je jeden z dôvodov, pre ktorý som sa do jej aplikácie nepustila.
Aký musí byť storytelling, aby zasiahol do čierneho?
Pomocou príbehov dokážeme porozumieť iným postavám či ľuďom z iných časov, miest a s inými skúsenosťami. Dôležitým faktorom je proces ponorenia sa do príbehu a schopnosť identifikovať sa s postavami. Vtedy vnímame príbeh cez perspektívu hrdinu a berieme do úvahy jeho presvedčenia, ciele a hodnoty. Je dobré, ak sú hrdinovia podobní čitateľovi, napríklad sú rovesníci a, samozrejme, pomáha, aj keď sú hrdinovia obľúbiteľní. Ponorenie sa do príbehu ovplyvňuje kvalita textu, silný príbeh, emocionálny náboj – ako býva u bestsellerov. Taktiež pomáha opakované vystavenie obľúbeného hrdinu alebo čítanie príbehov podobného typu – vtedy sa posilňujú postoje a zakoreňuje sa zmena. V tom vidíme jedinečnosť u Harryho Pottera – je to sympatický rovesník a výborne napísaná séria.
Existuje okrem Harryho Pottera viacero príbehov, ktoré by sa takto dali využiť?
Samozrejme, najčastejšie sa využívajú príbehy, ktoré poukazujú na realitu multikultúrnej spoločnosti. Napríklad kniha Dračí polévka od Aleny Ježkovej rozpráva príbeh dospievajúceho vietnamského chlapca a jeho života medzi dvoma kultúrami; alebo černoško Bubu od Moniky Elšíkovej, ktorý žije v detskom domove a kvôli tomu, ako často ľudia poukazujú na jeho farbu pleti, sa cíti veľmi osamelo; alebo téma začlenenia troch nových rómskych žiakov do triedy v príbehu Začarovaná trieda od Ivony Březinovej. Okrem čítania príbehov je však rovnako dôležitá aj diskusia – práve tá deťom pomáha porozumieť textu a zvyšuje ich schopnosť uchovávať posolstvá príbehu.
Aký efekt môže mať čítanie Harryho na dospelého?
Zatiaľ sa to neskúmalo, avšak vzhľadom na vekový rozdiel s Harrym a jeho kamarátmi a pravdepodobne aj menšiemu ponoreniu sa do príbehu bude efekt slabší. Všeobecne sú zásahy vo vyššom veku menej účinné, pretože človek už má viac ustálené postoje. V USA ale aj u nás sa realizovali korelačné štúdie skúmajúce postoje dospelých, ktorí vyrastali na knižnej sérii Harryho Pottera. V americkej štúdii zistili, že fanúšikovia Harryho Pottera viac prijímajú odlišnosti u druhých, sú viac politicky tolerantní, podporujú rovnosť, sú menej autoritárski a viac zameraní proti násiliu. Tiež sú menej cynickí a preukazujú vyššiu politickú angažovanosť než ich rovesníci. U nás sa tento trend nepotvrdil – účastníci zväčša vnímajú príbehy len ako bežnú súčasť trávenia voľného času a nie ako nasledovaniahodné modely správania či archetypy boja dobra so zlom.
Psychológovia často hovoria, že nenávisť a zloba vychádzajú z našich vlastných zranení. Čím sú podľa vás Slováci väčšinou „zranení“?
Slovensko je často kategorizované do pozície malej bezvýznamnej krajiny, v minulosti utláčanej inými národmi alebo politickým režimom. Ak chce niekto dosiahnuť úspech, musí ťažšie pracovať, uvedomujeme si limitované zdroje a možnosti, ako aj neférové výhody vyššej vrstvy spoločnosti. To všetko môžu byť „zranenia“, ktoré človek vníma ako diskrimináciu. Nenávidená menšina v spoločnosti potom plní dvojitý účel. Jednak vám jej existencia dáva pocit, že nie ste úplne na dne spoločnosti a môžete sa cítiť nadradene nad niekým, kto je na tom horšie. Na druhej strane, paradoxne, ju môžete obviňovať z toho, že sa nemáte ešte lepšie – v tomto ohľade napríklad veľmi dobre fungujú rôzne mýty o zneužívaní sociálneho systému. Žiaľ, politická ochota bojovať s týmto efektom je často veľmi nízka, a to z pragmatických dôvodov: pre ľudí pri moci je vždy lepšie, keď stredná trieda viní zo zlej ekonomickej situácie tých najchudobnejších a najviac bezbranných, než aby hľadala vinu v korupcii tých najmocnejších a najbohatších.
Dnes už máte v rukách výsledky. Podarilo sa vám vytvoriť účinný nástroj na zmiernenie predsudkov?
Výsledky boli súčasťou väčšieho projektu, on-line publikácie pre učiteľov (Príbehmi proti predsudkom: Využitie autentických výpovedí mladých ľudí vo vzdelávaní). Plánujeme aj podobný manuál pre použitie príbehov zo série Harryho Pottera. Dôležitým zistením mojej práce je potreba diskusie po čítaní úryvku. Postoje žiakov sa posunuli výraznejšie v experimentálnej skupine, kde žiaci aj diskutovali, v porovnaní so skupinou, kde len čítali príbehy. Výhodou pri práci s takýmto textom je, že sa dá oprieť o konkrétny príbeh a postavy v ňom, učiteľky teda nemusia uvádzať príklady z reálneho sveta (ktoré sú častokrát viac komplikované, polarizujú triedu a končia negatívnymi vyjadreniami študentov na úkor minorít) alebo viesť diskusiu na tému medziskupinové vzťahy len v teoretickej forme. Práve príbeh im dáva možnosť vracať sa ku konkrétnym faktom, spomenutým skupinám a vytvárať priestor pre empatizáciu. Diskusia zároveň patrí k najviac používaným metódam, učiteľky s ňou už majú skúsenosť, nie je pre ňu potrebná náročná materiálna príprava a dá sa časovo prispôsobiť hodinám. Tie manuály vznikli ako reakcia na rozhovory s učiteľkami a snaha o reakciu na ich potreby a tvorbu materiálu, s ktorým majú priestor pracovať na hodinách.
Venujete sa aj popularizácii vedy, v rámci štúdia na Sokratovom inštitúte ste vypracovali projekt vedecko-popularizačných prednášok Science Slam SAV…
Chcela som vypracovať projekt, ktorý by pobavil, ale najmä informoval, vzdelával a odhaľoval vedu v inom svetle. Celý nápad vznikol, keď som toto podujatie navštívila ako divák v Brne, kde má projekt už niekoľkoročnú tradíciu. Je úžasné, ak vedci a vedkyne vedia nájsť paralely medzi bežným svetom a svetom vedy. Pamätám si napríklad prednášajúceho mladého fyzika, ktorý hovoril o paralelách medzi zemiakovým a kvantovým poľom. Ďalším skvelým príkladom je využitie paradoxných spojení – cukor zachraňujúci život alebo tuky pomáhajúce zabehnúť maratón. (To bola tiež jedna z prednášok, ktorej som sa zúčastnila). Na poslednom európskom kole vo Viedni sa ukázalo, ako veľmi populárne meniť vedu na show, ako keď mikroelektrotechnik aktivoval atómy pomocou hry na gitare alebo fyzik ukázal, ako možno zneviditeľniť objekt.
Zuzana Zimmermannová
foto Martina Juríčková / Heroes
Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2021)