Vstávam o štvrtej, čítam si, nepíšem, šmírujem na sociálnej sieti, a potom čítam všetky noviny. Dali sme preč koberce, umyla som okná na terasu a všetky kúty v izbách. Kvitnú mi snežienky a tavolíny, o chvíľu sa rozvoňajú fialky a potom, potom, vážení, nastúpia na zelenkavú scénu v našej záhrade ruže z edenu aj haidelbergu, za nimi ruže maliarov, cisterciánov a staré anglické odrody – najskôr budú mať puky naliate, až to bude pobolievať tetu záhradníčku, zakvitne aj biela ťahavá a znovu bude taká obrovská, akú som ešte nevidela, každý rok býva velikánska a iná biela bude zelenkavá a aj tie červené budú mať aspoň štyri odtiene.
Každý deň nové a nové ružové puky. Také sú dni, akoby som pred sebou kotúľala vajíčko. Zhováram sa na dvore so svokrou, hovorí, takéto bolo vtedy ticho, a takto vtedy pršalo, a že padali snehové vločky ako vajíčka, stáli so susedou na dvore a čudovali sa. Pred mesiacom susedka zomrela, za oknom spia jej tri mačičky a moja svokra im ráno čo ráno púšťa rádio. Potom sa rozzvonia modranské zvony a zvonia anjelpána, pohýbe sa tráva, príde jar a zamedujú klinčeky svätodušky aj modré iskričky, kosatce, pivonky, rozvonia sa tej jari mäta medzi prstami. Na našom zaľudnenom dvore budú pobehovať decká, suseda Lucia má nové žlté nohavice a sused ma chce učiť tancovať, keď čuje maďarský čardáš z rozhlasu, Lucia ma varuje, vraj by som si pri ňom nohy zlámala, potom z kuchyne vyjde jeho žena s nádherným menom Angela, ukáže mi svoje háčkovanie, má pekné bavlnky. Všetci sme na dvore, dobehne aj pes, smejeme sa a opäť zvonia zvony a o chvíľu sú kvetmi obsypané chodníky. A bude kvitnúť aj lipa v cintorínskej aleji, Božie telo priletí, bude leto, prikúri, vravia tetky Fauna s Flórou, ktoré deťom deň čo deň predstavujeme a ohovárame v knižnici v kapitolách Eko oko o globálnom otepľovaní a o tom, ako si treba na to všetko, čo ešte máme, dávať pozor.
„Čúrat mi na kamaši se nevyplácí,“ hovorí možno bez slov ľuďom deň čo deň Boh, no nik ho nepočúva, lebo sa nám zdá, že tu nie je, ale na stole je podvečer a kompót z našich jahôd a keby niečo, aj keby dve niečá, vtáky každý rok zjedia naše nezrelé čerešne, a jablonka bola minulý rok obsypaná, pavúky v konároch rok čo rok sušia motýlie krídla, ja si uviažem motúz a vystriem nedeľné obrusy, vyšívané, kockované, aké sú naše zvony hlasné a vtáky šťastné aj v zeline.
Susedy sa po modransky cez plot „vyprávajú“, moja malá v altánku „varí“ z vody a lízatok cukríkovú čavajdu. Stríkat sa budú vešky a naša trnavská malina „zacíní“ susedovej čerešenke, keby jej nebolo, mohla byt tá čerešenka krásna jako naša malina!
Syn, že v sobotu príde a začne kopať a sestrin syn, že má posadené úplne super bioekokokokó semienka rajčín a paprík, bude to treba o chvíľu pikírovať a muž ukladá na podstienok paličky, lebo veď každú chvíľu budem niečo chcieť uviazať a podoprieť, jar je tu, o chvíľu jej rozkvitne sukňa a zababre sa od blata. Len aby nám tu pršalo. Len aby leto neskyslo. Len aby…
Svrbia nás, záhradníkov, dlane všetkých do radu. O chvíľu to vypukne. Najskôr to len vystrčí nos zo zeme, potom nakukne, najskôr len tak, aby sa nepovedalo, a napokon to človek ani nebude stačiť sledovať. Zasneží broskyňový kvet, príde trnková zima…
Z roka na rok bývam vďačnejšia a nenáročnejšia. Poteším sa akejkoľvek zeline, všetko je pre mňa zelenou čalamádou, potravou pre oči.
Vystúpim z autobusu na modranskom námestí, bežím po ulici a svet jarne vonia, dobehnem domov a keď na mňa z terasy zamáva bielizeň, je to ako keby mávali nepriateľské vojská a kričali mier! Celú zimu mierim medzi kvety. O chvíľu je to tu!
Svokra mi vraví, ako sa susede predtým, ako zomrela, chytilo rodinné šťastie v kvetináči, také ho má ako papuču! „To sa vraj neujme hocikomu, neveríš?“ Akože by som neverila, keď ide o šťastie, beriem aj v kvetináči, spod brány, z okna, spopod mosta, to, ktoré roznášajú lastovičky a juričky…
Kdesi v diaľke sa večer rozgagocú husi, no vidno iba na oblohe hviezdy. Rozprší sa až nad ránom. Boženečenenky, aké pekné prše do záhrad. Vykúkajú z nich trskotavé drozdy, sýkorky celkom inak cipkajú, po múre sa prechádza bažant a naťahuje krčisko… Zelenkavo si nažívam, ako svokrine brčkavé rodinné šťastie pri odkvape v kvetináči, a radšej si to neškrabem, lebo „čúrat na kamaši se nevyplácí“.
Prichádza marec, jarný, voňavý a radostný. Ak nemáte záhradu, prejdite sa popri našich, nazrite do dvorov, parkov a záhrad, napokon, tie kvety kvitnú pre všetkých. Pekné predjarné a jarné dni vám všetkým želá Vaša Veve.
Veronika Šikulová