Robiť rozhovor s bývalou krasokorčuliarkou Oli Beständigovou a sedieť pri tom na zadku je takmer nemožné. Človek sa, jednoducho, musí prispôsobiť jej temperamentu, ak s ňou chce držať krok. A tak sme sa zhovárali počas chôdze za detským kočiarom, počas toho, ako sa jej dvojročný Liam pýtal na ruky a aj vtedy, keď spomienky na bulímiu zajedala chutným tvarohovým koláčom. „Cítim sa výborne a napriek štyridsiatke som vo svojej najlepšej forme!“
Na svojom Instagrame o sebe píšete, že ste celoživotná atlétka, krasokorčuliarka, kondičná trénerka, make-up artistka aj nutričná špecialistka. Teraz ste ešte aj mama na plný úväzok. Zabudli sme na niečo?
Ešte jedna vec ma v poslednom čase nesmierne baví. Kreslím si vo voľných chvíľach také malé, minimalistické zvieratká a aby neostalo len pri kreslení, navrhla som si pred časom z týchto kresbičiek dvojdielne večerné šaty. Móda ma totiž vždy bavila a priťahovala, takže už mám pripravené pilotné modely oblečenia, kde sa tie moje zvieratká budú v rôznej podobe a v niekoľkých motívoch objavovať natlačené, či našité na látke. Rodí sa teda moja vlastná línia, moja módna značka.
Vychádza móda, make up, kondícia aj poradenstvo o zdravom stravovaní z vašej minulosti profesionálnej krasokorčuliarky?
Určite to s tým súvisí, krasokorčuliarky sa na ľad vždy pekne nalíčia a upravia, rôzne farbičky a líčidlá sú mojím svetom, takpovediac, odjakživa. Takisto ma vždy zaujímala móda, mali sme predsa kostýmy, ktoré nám šili na mieru a krásne zdobili a keďže nerada nosím to, čo sa mi nepáči, aj do výslednej podoby kostýmov som mala vždy čo povedať. Kostýmy krasokorčuliarov sú vlastne tímovou tvorbou, pretože bývajú výsledkom toho, čo nám napovie vybraná hudba, svoje slovo má aj choreograf, tréner a napokon i krasokorčuliari. No a zdravá strava ku krasokorčuľovaniu takisto nepochybne patrí, našou snahou bolo vždy vyzerať čo najštíhlejšie. Všetky tieto zložky teda do seba zapadajú a tvoria ucelený kruh.
Vráťme sa celkom na začiatok. Kedy padlo rozhodnutie, že si budete obúvať korčule?
Ako dieťa som bola guľa plná energie, rodičia teda hľadali niečo, čo ma skrotí a unaví. V našej rodine sa športovalo odjakživa, mama hrávala basketbal, otec sa pomerne dlhý čas súťažne venoval karate. Na korčuliach som stála od troch rokov a keďže som mala malé nôžky a aj najmenšie korčule mi boli veľké, mama mi do nich napchala troje „fusakle“, aby som bola vôbec schopná šmýkať sa v nich po ľade. Deti v krasokorčuliarskom svete všeobecne začínajú priskoro, nestačí totiž len korčuľovať, treba sa venovať aj gymnastike, atletike, baletu, tancu, posilňovaniu a iným doplnkovým aktivitám.
Neviem si celkom dobre predstaviť, ako trojročné dieťa chodí na tréningy s korčuľami prevesenými cez rameno…
Ako deti sme sa priúčali len základom pohybu na ľade, až neskôr, keď sme začali korčuľovať za športový klub, tréningov nám pribúdalo a prvú tréningovú dávku sme museli mať „zmáknutú“ ešte pred školou. Sem-tam som bola z toho ranného vstávania taká pomýlená, že som mala dojem, akoby nás mama budila uprostred hlbokej noci. Bolo to náročné a ako každý, aj my sme mali horšie dni, kedy sa nám nechcelo. Ale zvládli sme to.
Začínali ste ako sólová krasokorčuliarka, no napokon ste s bratom vytvorili športovú dvojicu. Koho to bol nápad?
Bežná prax je taká: každé dieťa začína sólovo, jazdiť v pároch si vyžaduje korčuľovanie na lepšej úrovni, musí sa do toho jednoducho „dorásť“. Ja som však o tom snívala už ako mladá korčuliarka a bola to pre mňa jednoznačná voľba. Na párové jazdy som mala aj výškové parametre, som totiž krpec, takže sa ľahko dvíham a dobre lietam, keď ma partneri hádžu (smiech). A prečo brat Jozef? Odjakživa som tvrdila, že budem tvoriť športovú dvojicu s bratom. Začiatky však vôbec neboli ľahké…
Spočiatku áno, ale iba trochu, horší bol však prechod zo sóla do dvojice, pretože pribudli dvíhačky, hádzané skoky a ďalšie náročné prvky. Chýbala mi sila a musela som spevnieť, trápili ma svalové horúčky a únava z preťaženia, mala som slabé ramená aj zápästia, ale nechýbala mi odvaha a chuť pustiť sa do partnerskej roboty. Už som nebola sama, boli sme dvaja a tvorili sme jeden tím. Nikdy by som nemenila. Zistila som, že ma baví, keď ma partneri držia, vyhodia do výšky a keď sme odkázaní jeden na druhého.
Považovali ste za výhodu, že ste súrodenci a poznáte sa lepšie ako iné páry?
V každom páre a v každej situácii je potrebné hľadať výhody aj nevýhody, nič nie je iba biele alebo čierne. Nepredstavujte si nás ako ideálne súrodenecké duo, aj my sme sa pochytili a neraz sme boli na seba ako mačka s myšou. Našou devízou však bola podobná fyziognómia, vďaka tej nám to na ľade naozaj ladilo. Brat i ja sme navyše boli riadni pracanti a to, čo sme nedokázali hneď vďaka talentu, to sme vydreli tvrdým tréningom.
Točili sa okolo športu aj domáce rozhovory?
Doma sme sa snažili do športu veľmi nevŕtať, aj tak sme ho mali zo všetkých tých tréningov plnú hlavu. Ale nevyhli sme sa mu úplne, s Jozefom sme boli stále spolu, dokonca jeden čas i v škole. Šport sa stal súčasťou celej rodiny, lebo rodičia podporovali dve aktívne decká, otec s nami aj trénoval mimo ľadu. Obaja sa nám podľa svojich možností snažili nájsť sponzorov. Krasokorčuľovanie totiž vôbec nie je lacný šport a keď sme si už niečo dokázali zarobiť, išlo to späť do korčuľovania.
Ako sa vám zmenil život, keď ste začali korčuľovať profesionálne?
Odišli sme do Čiech a trénovali v Brne i Prahe pod vedením trénera Alana Spiegla. V tom čase bol Jozef prvák na výške a ja som bola v maturitnom ročníku, mali sme teda vybavené individuálne študijné plány a robili skúšky mimo termínov. Pre oboch to bolo náročné obdobie, ale som presvedčená, že ak si človek dokáže manažovať čas efektívne, dosiahne čokoľvek. Neskôr som i ja začala chodiť na výšku a skončila som ju s červeným diplomom, u mňa teda neobstojí tvrdenie, že vrcholový šport a vysoká škola nejdú dohromady.
Dopriali ste si mimo skrípt a športovej haly niekedy i žúr s kamarátmi?
Boli sme mladí a chceli sme aj normálne žiť, nie iba drieť. Nikdy sme to však nepreháňali a keď sme vedeli, že druhý deň ráno nás čaká tréning, nič sme si neplánovali. Dodržiavali sme istý režim, dávali si pozor na stravu, aj keď v období po strednej škole som už trpela bulímiou a môj vzťah k jedlu bol vďaka tomu poriadne pošramotený. Stravovala som sa naoko normálne, pojedla som kadečo, ale potom šlo všetko von. Svoju minulosť už nezmením, ale dnes z toho čerpám a spolupracujem s osvetovým projektom „Chuť žiť“, ktorý má na svedomí Valentína Sedíleková, šikovná študentka, sama zápasiaca s poruchami príjmu potravy. To, čo som zažila na vlastnej koži, vnímam ako skúsenosť, o ktorej musím hovoriť.
Aký je váš vzťah k jedlu dnes?
Napriek tomu, čo som prežila, je takmer zázrak, že jedlo je po tom všetkom mojou obrovskou záľubou. Sedí mi stravovanie podľa piatich elementov, ktoré sa odvíja z princípov tradičnej čínskej medicíny a keďže sa v stravovaní a výžive veľmi rada vŕtam, rozhodla som sa, že si spravím doktorandúru. Všetko je však len v štádiu príprav, takže to nechcem bližšie špecifikovať.
Čím sa u vás vlastne začali problémy s jedením? Prikázal vám niekto schudnúť, zmeniť to, ako vyzeráte?
Počúvala som rôzne poznámky, že som tučná, že mám veľký zadok a musím zhodiť, za krátke obdobie som teda veľmi schudla a stratila som menštruáciu. Dostala som antikoncepciu a razom som pribrala, no a môj metabolizmus sa doslova zbláznil. Bola som mladá a netušila som, ako na to, tajila som, že sa prejedám a potom zvraciam. V krasokorčuľovaní je to podobné ako napríklad v balete či gymnastike. Naša vizáž je jedným z predpokladov úspechu: čím sme ľahšie, tým ľahšie nás partner „odhodí“, je to fyzika, a tá nepustí. Náš výzor zaváži aj pri známkovaní, rozhodca automaticky vníma krásne dievča s peknou postavou pozitívne, ide predsa o umelecký dojem a celkovú estetiku. Nároky na výzor sú hlavne pre dievčatá v puberte poriadnou výzvou, každú zasiahnu určité fyzické zmeny, výkyvy hmotnosti a problémy s váhou. Tlak na dievčatá je v krasokorčuľovaní enormný.
Hnevá vás to?
Za mojich čias neboli športové kruhy na podobné témy nastavené a hoci boli moji tréneri vynikajúci ľudia a odborníci, v oblasti výživy mi nik nedokázal poradiť. Neviem, či cítim hnev, ale stopercentne viem, že športoví tréneri by mali byť v tomto smere oveľa informovanejší a jemnejší. Nestačí dievčatám povedať, aby schudli. Treba im dať informácie z oblasti výživy, tréneri by mali ovládať zásady zdravého stravovania a tvarovania postavy, ich prístup by mal byť empatický a podporný a ak si nie sú niečím istí, mali by spolupracovať s odborníkmi od fachu, takými, ktorí športovkyni dokážu efektívne a správne poradiť. „Cica, nežer,“ dnes neplatí, táto veta dokáže narobiť viac škody, ako osohu.
Tušili ste, že by ste sa mali liečiť? Ako ste s bulímiou bojovali?
Nikdy som si nepripúšťala, že som chorá a že s tým treba niečo robiť. Nahovárala som si, že mám všetko pod kontrolou. Vracala som aj desaťkrát denne, bolo to fyzicky aj mentálne veľmi náročné. Skúšala som s tým prestať, ale vydržala som len pár dní alebo týždňov a vždy som do toho padla znovu. Nepomohli ani rady rodičov, nepomohlo nič. Bola som v tom sama a stratená. Nakoniec som dospela do bodu, keď som bola zo všetkého taká vyčerpaná, že som s tým dokázala zo dňa na deň skončiť. Iba preto, že som chcela, nastavila som si tak myseľ. Mám asi šťastie, že som to takto „jednoducho“ zvládla, no považujem za úplne normálne a prirodzené, že ľudia trpiaci poruchami príjmu potravy vyhľadajú odbornú pomoc. Nemusia mať toľko šťastia ako ja, aby tento problém zvládli sami. Poruchy príjmu potravy sú choroba ako každá iná, nie je hanbou vyhľadať pomoc, keď už nevieme, ako ďalej.
O bulímii hovoríte ako o závislosti. Prečo?
Pretože je to nekonečný kolotoč, neovládateľná potreba sa najesť a uspokojiť svoje potreby. Po jedle však prichádzalo zvracanie a po ňom obviňovanie sa. Je to rovnaké, ako keď alkoholik túži po fľaši alebo narkoman po droge. Ja som potrebovala jedlo, aby som bola šťastná, no vzápätí to šlo všetko von.
Myslíte, že by ste si s bulímiou poradili s dnešnými skúsenosťami a vedomosťami inak?
Som o tom presvedčená. Dôležitým faktorom chudnutia a udržiavania váhy je stresový hormón kortizol, ktorý sa v tele vytvára pri nadmernej záťaži a strese, aby nám ich pomáhal zvládnuť. A že som v čase dospievania zažívala toho stresu nadmieru, o tom niet pochýb: chudnutie, výkon, súťaženie, porovnávanie sa, strava, výzor, škola, učenie… to všetko som musela mať pod kontrolou. Dnes som v tomto už iná. Žijem vo väčšej pohode, viem oveľa viac o sebe, svojom tele, stravovaní, výživových zásadách. Ak by som ako dievča vnímala jedlo dnešným spôsobom, ak by sme mali na výber také potraviny ako dnes, možno by som sa s bulímiou nikdy v živote nestretla.
Gabina Weissová
foto Gabina Weissová
Celý rozhovor si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2019)