Slovenský módny návrhár žijúci v Prahe a zároveň riaditeľ súťaže Miss Slovensko o svojich začiatkoch v módnom biznise, o tom, či je byť samoukom v tejto branži výhodou, alebo hendikepom, o svojej vášni pre večerné šaty, oversize modely a asymetrické strihy, o tom, čo je to sexappeal v jeho ponímaní, o minimalizme v móde a že móda má prinášať hlavne radosť a v neposlednom rade o súťaži Miss, jej zmysle v dnešnej dobe a vôbec – aké dievčatá hodné tohto označenia v novo koncipovanej súťaži vlastne hľadá…
Pochádzate z Čierneho Balogu. Aký vzťah k tomuto kraju prechovávate po viac než desiatich rokoch života v Prahe?
Z domu som odišiel ešte skôr, lebo strednú školu, bilingválne gymnázium, som študoval v Tisovci a domov som sa vracal len na víkendy. V Čiernom Balogu mám rodinu, milujem náš dom, ktorý je pre mňa útočiskom. Vždy sa teším, keď idem za našimi, mám tam aj svoju krajčírku, ale to je tak asi všetko. S kamarátmi z gymnázia sme rozlezení všelikde po svete a popravde… vždy som chcel z našej dediny odísť, žiť inde, kde mi ľudia budú viac rozumieť. Odmalička som sa na svet pozeral cez optiku estetiky, raz to boli kvety, inokedy nábytok a bytové doplnky a nakoniec móda. Túžil som robiť módu a Praha bola jednoznačná voľba…
V Prahe ste však začali študovať žurnalistiku a masmediálnu komunikáciu…
Áno, lebo podmienka bola, že do Prahy pôjdem na vysokú školu. O štúdiu módneho dizajnu som neuvažoval, nevedel som šiť, ani som nemaľoval obrazy a mal som zafixované, že to k návrhárstvu nutne patrí. Prial som si stať sa stylistom, a na to neexistuje jednoznačný študijný obor. Ale aj na žurnalistike som sa napokon dostal do kontaktu s módou, v druhom ročníku sme mali možnosť praxovať a spolužiakova mama nám vybavila stáž u fotografa v českej edícii Elle. Takže sa to nakoniec všetko pekne preplietlo a začal som si budovať prvé kontakty.
Neťahalo vás to z Prahy ďalej do sveta?
Ani nie, páčilo sa mi, že v Prahe je to tak pol na pol. Som aj doma, aj v zahraničí. Stačilo sadnúť do auta a za tri hodiny som bol v Bratislave a za ďalšie tri doma na Čiernom Balogu. Praha je európska metropola, úžasné miesto na život, kozmopolitný svet, kde žije množstvo cudzincov. Väčšina mojich súčasných kamarátov ani nie sú rodení Pražania, poznám super Ukrajincov, Čechov, Slovákov a všetko sú to ľudia mimo mojej profesie. S módou a showbiznisom nemajú nič spoločné, jeden robí vo financiách, iný v hotelierstve, ďalší má joga centrum. Keď som s kamarátmi, o móde sa nebavíme skoro vôbec. Praha však bola pre mňa dôležitá ešte aj z iného dôvodu: konečne som mal možnosť prejaviť sa tam aj ako gay a žiť svoj život bez strachu a pretvárky.
Ako veľmi ste v detstve a mladosti bojovali so svojou „inakosťou“?
Úprimne, s ničím som nebojoval, len som nezapadal do širších kolektívov a prostredia, v ktorom som žil. Vedel som, že niekde inde je to pravé miesto pre mňa. Sledoval som blogy a portály, fascinovalo ma, že ľudia inde vo svete sú mysľou viac otvorení, ako je to u nás na strednom Slovensku. To bol ale rok 2008, takže verím, že sa to už zmenilo a posunulo.
Bolo to ťažké dostať sa v Prahe do povedomia ľudí z módneho sveta?
Musel som sa obracať, bol som stále v pohybe, navštevoval som rôzne akcie, svoje prvé kontakty som nachádzal cez Facebook, na styling som sa ponúkal módnym redaktorkám, fotografom, modelkám, samozrejme, zadarmo. Tak som začal obliekať Anetu Vignerovú, Miss Českej republiky z roku 2009 a postupne som si budoval svoje portfólio. Zlom prišiel v roku 2013, keď som na finále českej Miss dostal príležitosť obliecť okrem Anety aj dve ďalšie bývalé misky: Jitku Nováčkovú, známu českú influencerku a Lindu Bartošovú, ktorá súťaž vyhrala rok predtým. Hľadal som po Prahe pre ne večerné šaty, ale z tých dostupných sa mi žiadne nepáčili a tie, čo sa mi páčili, mi z butikov na Pařížskej nechceli požičať, moje meno im vtedy ešte nič nehovorilo. Tak som sa v návale stresu a obrovského odhodlania rozhodol navrhnúť im šaty sám. Všetky tri modely mali veľký úspech a zo mňa sa z noci na deň stal módny návrhár (smiech). Šaty sa páčili všetkým, módnym redakciám, stylistom, fotografom, módnym kritikom, a tí všetci ma nabádali, aby som to skúsil s návrhárstvom. Tak som to skúsil a minulý mesiac som oslávil desať rokov svojej značky…
Módne návrhárstvo ste nikdy neštudovali. Má to svoje výhody i obmedzenia…
Istý hendikep to pre mňa je, lebo to, čo nedokážem zrealizovať sám, musia za mňa urobiť iní. Neviem si sám napríklad nakresliť strihy, ani som nikdy svoje modely sám nešil. Mal som určitú estetickú víziu, a tú sme spolu s krajčírkou museli rozložiť na kúsky a potom zasa poskladať v dokonalý a v každom detaile vypracovaný výsledok. Na druhej strane výhodou môže byť, že nie som ovplyvnený mantinelmi, ktoré školy svojim absolventom viac či menej nastavujú. Uvažujem primárne prakticky, moje veci ľudia nosia, nevytváram umenie, ktoré visí na vešiaku v skrini. Prvé roky som sa však trošku trápil, kým som prišiel na to, ako celý proces okolo navrhovania šiat funguje.
Ako to teda vyzeralo u vás v ateliéri kedysi a ako to vyzerá dnes?
Načrtol som si návrh a na skúšky som chodil s modelkou a špendlil a prerábal a zasa špendlil, rozširoval a zužoval s krajčírkou poruke. Dnes to v ateliéroch, kde šijem, vyzerá podobne, ale všetko sa to deje v zrýchlenom procese. Skúšok je menej, trvajú kratšie a celkový proces je efektívnejší.
Nikdy vás nelákalo ísť na stáž do nejakého veľkého európskeho módneho domu? Do Paríža, Londýna či Antverp, napríklad?
Lákalo, ale akosi mi na to ušiel čas. V dvadsiatich piatich som skončil vysokú školu a už som sa chcel postaviť na vlastné nohy a budovať vlastný biznis, zarábať na seba. Keď chcete byť dobrý návrhár a mať fungujúcu značku, musíte pravidelne vytvárať nové kolekcie, dvakrát do roka minimálne. Keby som odišiel, nestíhal by som to, prerušil by som rozbehnuté veci a moje úsilie by to skomplikovalo.
Začínali ste vo veľkom štýle so spoločenskými šatami, ktoré sú dodnes vašou doménou…
Vo svete je veľa návrhárov, ktorí sa zameriavajú na spoločenské šaty a ja som jeden z nich. Ale doba ma donútila robiť aj casual módu, hoci spoločenské šaty ma stále bavia najviac. Teším sa, že svojimi modelmi na výnimočné príležitosti pomáham vytvárať nezabudnuteľný zážitok. Vezmite si také svadobné šaty… Čo je pre nevestu v najkrajší deň jej života najdôležitejšie? Aby sa dostavil ženích (smiech) a aby mala svadobnú róbu, akú si vysnívala. A ja stojím za tou róbou. Svadby, plesy, galavečery, tých robím tiež veľa, rôzne večerné eventy, to je moja parketa.
V roku 2015 ste navrhli biele večerné šaty pre fotografku Petru Ficovú, ktorá sa vďaka nim stala nekorunovanou kráľovnou bratislavského Plesu v opere. Ako vznikala ich podoba?
Šaty, ktoré som pre Peťu navrhol, boli priekopnícke minimalistickým dizajnom, nakoľko väčšina vtedajších šiat na Plese v opere mala od minimalizmu ďaleko. Použili sme biely žoržet a využili prvok, ktorý mám vo svojej tvorbe najradšej – asymetriu.
Odvtedy prešlo osem rokov. Pretromfol za ten čas Petrine šaty nejaký iný plesový model?
Myslím, že nie. S Peťou sme sa zhodli, že to boli asi najmedializovanejšie šaty v celej histórii Plesu v opere. Samozrejme, v pozitívnom slova zmysle (smiech).
Koľko večerných modelov značky Michael Kováčik sa objavilo na tohtoročnej plesovej sezóne?
Plesových šiat už nešijem toľko ako pred rokmi, pretože aj plesov je menej. Preto navrhujem aj casual, biznis modely, ktoré sa dajú nosiť počas pracovného dňa, kostýmy, saká, sukne a v mojej online kolekcii Studio nájdete aj mikiny, tričká, tepláky, ale v kvalitnejšom a elegantnejšom vyhotovení, ako sme u tohto typu oblečenia bežne zvyknutí. Moja aktuálna kolekcia na túto jar nesie názov Affair Uniform a zhmotňuje víziu novodobej uniformy, ktorá sa dá pohodlne nosiť počas celého dňa a ľahko ju vďaka špecifickým prvkom možno z denného nosenia pretvoriť na nevšedný večerný outfit aj do vybranej spoločnosti.
Sexappeal, sila, sebavedomie, elegancia – štyri slová, ktoré charakterizujú vašu tvorbu. Poďme si ich rozobrať…
Sexappeal v mojom ponímaní neznamená len hlboký výstrih alebo rozparok až ktovie pokiaľ. Môj model vás môže zahaľovať, ale aj tak v ňom budete pôsobiť sexi – vďaka špecifickému strihu, zvýraznenej siluete, úzkemu pásu, aj v oversize modeli môžete vyžarovať sexappeal. Rád používam pánske prvky v dámskej móde, napríklad výrazné ramená na sakách, štýl uniformy, z ktorých prirodzene sála power, sila. V mojom saku žiadna žena nepôsobí ako krehká bytosť, práve naopak, sebavedome vystupuje a v mužskom svete sa nikdy nestratí. Elegancia, tú u mňa reprezentujú jednoznačne materiály – vlna, hodváb, kašmír… Elegancia znamená aj nadčasovosť, nepodlieham žiadnym výstrelkom módy, u mňa hrá prím uhladenosť a sofistikovanosť.
Pre aký typ ženy je určená vaša móda?
Rozhodne nie je pre každú ženu. Ani štýlovo, ani cenovo. Poviem to tak: za ženami, ktoré nosia moje modely, sa ľudia otáčajú. Alebo trochu skromnejšie: nemôže sa stať, že by zostali v spoločnosti nepovšimnuté. Moja móda je pre ženy, ktoré chcú vyniknúť. Aj taká klasika ako little black dress u mňa niečím vybočuje: zvláštnymi aplikáciami, výraznými prvkami ako veľké vypchávky, hlboký rozparok, zaujímavo nariasený rukáv… Keď klientka chce, aby som jej navrhol najkrajšie šaty, to neviem zaručiť, lebo krása je subjektívny pocit. Ale ak chce byť hviezdou večera, to už je výzva pre mňa. A výzvy tohto typu mám veľmi rád.
Napriek tomu ste silným zástancom módneho minimalizmu…
Trúfam si povedať, že som jedným z prvých návrhárov, ktorí začali pred asi desiatimi rokmi presadzovať v Česku a na Slovensku minimalistickú módu. Ženám to chvíľu trvalo, ale prišli minimalizmu na chuť. Razím heslo, že v jednoduchosti je krása. Z toho však pre moju klientelu vyplýva aj opak: niektorým dámam móda Michaela Kováčika vôbec nemusí sadnúť.
Jednou z definícií módy môže byť, že by mala ľuďom prinášať radosť. Súhlasíte?
Absolútne! Keď sa pekne oblečiete, hneď máte lepší deň. Keď máte na sebe niečo, v čom sa necítite dobre, môže vám to celkom pokaziť náladu. Ako keď si človek umyje vlasy, okamžite sa cíti lepšie. To sme zažívali počas pandémie, spomínate si? Ako sme ožili, stačilo si len umyť vlasy a hneď z nás bol nový človek (smiech).
Hoci pandémia už doznieva, akoby sme stále mali menej dôvodov, prečo sa pekne obliekať. Viac času trávime doma, mnohí z nás uprednostňujú home office a ani do divadla nemáme potrebu obliecť sa nejako zvlášť slávnostne…
Ja si to nemyslím. Vždy si nájdem dôvod pekne sa obliecť (smiech). V globále máte možno pravdu, ale na mojej klientele to nepozorujem. Ženy, ktoré sú mojimi zákazníčkami, sa stále rady pekne obliekajú, móda je ich hobby… Stačí sa v Prahe prejsť po Pařížskej ulici (samozrejme, ak ju nekrižujete ako turista), tam sú elegancia, vkus a zmysel pre „estetično“ stále prítomné…
Ako móda reflektuje dobu, v ktorej žijeme?
Uznávam, že ľudia si trochu odvykli od formálneho oblečenia a mám aj klientky, ktoré si v čase pandémie zvykli na pohodlnú módu. Iné však, hneď ako sa covidové obmedzenia skončili, odviazali sa ešte viac. Ale kto by sa im po tých dvoch rokoch čudoval? Áno, veľa ľudí zostalo na home office, avšak to, našťastie, nie je moja klientela. Móda sa prispôsobuje dobe, v ktorej žijeme, veď len koľko rôznych influencerov a influenceriek si vytvorilo počas covidu vlastný merch (merchandise product, teda oblečenie či módne doplnky s vlastnou potlačou, pozn. red.) a začali ich predávať svojim fanúšikom.
Ako to hodnotíte ako módny dizajnér?
Nijako. Nech si každý robí, čo chce. Taká je doba, všetko je dovolené. Dôležitý je trh. Ten preverí, čo z módy má šancu prežiť viac než jednu sezónu a čo je len krátkodobý výstrelok.
Máte zaostrené na nejakú osobnosť, značku, dizajnéra, módny prúd či smer, ktorý by natoľko rozbúril vody súčasnej módy, že ho hodno spomenúť?
Tie časy, keď návrhár prišiel s prevratnou kolekciou a urobil s ňou dieru do sveta, sú preč. Všetko už bolo vymyslené, všetko sa opakuje. Návrhári, prehliadky, to všetko sa deje, ale v obrovských kvantách a v desivo rýchlom tempe. Máločo už dokáže na prehliadkových mólach ľuďom vyraziť dych, spôsobiť onen wow! efekt, aký dokázali vyvolať návrhári z konca 90. rokov ako napríklad Gianni Versace alebo Karl Lagerfeld.
Ku ktorému z veľkých návrhárov minulosti však predsa len vzhliadate?
K Yvesovi Saint-Laurentovi. Jeho nadčasová elegancia a strihy, na to sa dá pozerať celú večnosť a stále je z čoho čerpať.
Udržateľná, eco, upcycling, recycling, slow fashion… Čo vás z týchto novodobých trendov životného štýlu oslovuje najviac?
Lokálna móda. Všetky moje modely šijeme na Slovensku a v Čechách. Ručne, v malých dielňach. Necestujú tisíce kilometrov, nemajú žiadne pochybné pozadie sweat shopov a podobne. A znovu apelujem na nadčasovosť mojich modelov, sako značky Michael Kováčik si kúpite dnes a môžete ho nosiť aj o päť rokov. Menej, ale kvalitnejšie – to je môj odkaz konceptu udržateľnej módy súčasnosti.
Zmysel pre vkus, krásu a dokonalý styling… Ako sa, okrem módy, prejavuje aj v iných rovinách vášho lifestylu?
Dizajn mi je blízky vo všetkých oblastiach. Pred rokom som kúpil byt v Prahe, ktorý som rekonštruoval. Je takisto ako moja tvorba v minimalistickom štýle a prevažne v bielej farbe. Mám rád pekné stolovanie, doplnky, kvety, nepravidelné tvary a prírodné materiály.
Súdiac podľa fotografií na vašom Instagrame „black is your new black“…
Čiernu nosím veľmi dlho, lebo hoci už mám vyše 30 rokov, dlho som vyzeral na 15 (smiech). Tak som prirodzene siahal po čiernej farbe, ktorá mi mala zopár rokov pridať. Dnes je to už jedno, ale čierna mi zostala. Občas ju trochu oživím bielou, mám rád aj denim a keď sa mi žiada totálne odviazať, istí to červené tvídové sako mojej značky. Môj šatník je veľmi komplexný. Najčastejšie nosím čierne mikiny zo svojej dielne, mám ich asi šesť, alebo sedem. Inak je to čierny rolák, kožený krivák, hodvábne košele, strieborné doplnky a vždy musím mať hodinky. Bez nich sa cítim ako bez ruky. Ak ide o topánky, pre mňa sú veľmi charakteristické čierne členkové čižmy, ktorých mám niekoľko. Najradšej nosím značku Balenciaga alebo Saint-Laurent.
Čo pre vás z profesionálneho, ale aj čisto ľudského pohľadu znamená krása?
Krása je pre mňa o príjemnom vystupovaní a o empatii a pozitívnej energii, ktorá z neho vyžaruje. Keď sa s niekým cítim dobre, automaticky mi pripadá aj pekný.
Už štvrtý rok pôsobíte ako riaditeľ Miss Slovensko. Čím môžu byť súťaže tohto typu atraktívne v súčasnej dobe?
Na súťaž Miss sa dnes hľadí ako na kontroverzný projekt. My sme však na trhu 27 rokov – ktorý televízny formát to môže o sebe povedať? Hádam len večerné správy či predpoveď počasia (smiech). A stále je dosť dievčat, ktoré majú chuť súťažiť – dôkazom je aj tento ročník, do ktorého sa nám prihlásilo rekordných 1.175 dievčat. Napriek sociálnym sieťam, napriek tomu, že Instagram z vás dokáže urobiť „hviezdu“ na počkanie. Nemyslím si, že by súťaže Miss boli za zenitom. Pre finalistky, ktoré sa chcú rozvíjať a pracovať na sebe, naša súťaž poslúži ako dobrý štart, ako skvelý odrazový mostík do budúcnosti. Šikovné dievča môže z missky len profitovať, veď samotná súťaž znamená intenzívny päťmesačný proces vzdelávania, s workshopmi, na ktorých majú dievčatá možnosť spoznať množstvo inšpiratívnych ľudí, počas ktorých ich naučíme všetko o etikete, ako vystupovať v spoločnosti, ako komunikovať, vystupovať pred kamerou, ako si budovať reputáciu. Nehovoriac o tom, že si užijú sústredenia v zahraničí, tento rok konkrétne v exotickom Ománe. Na súťaži Miss môžu dievčatá iba získať – bez ohľadu na to, ktorá ju nakoniec vyhrá.
Tohtoročná Miss by mala byť prelomová. Už nehľadáte najkrajšiu Slovenku?
Po roku pauzy spôsobenej pandémiou sme rozmýšľali, ako súťaž oživiť. A ako z nej spraviť moderný, dynamický formát, „udržateľný“ aj v tejto dobe. Kráľovná krásy, korunka krásy, ideál krásy – to už dnes znie dosť predpotopne, nemyslíte? Kedysi mala krása jasné mantinely, ako však krásu definovať dnes? My sme vsadili na diverzitu: rôznorodé dievčatá, s rôznymi povahami, záujmami, rôznymi typmi postáv, rôznymi mierami a vizážou. Medzi finalistkami máme rómsku aktivistku, environmentalistku, scénickú tanečnicu, moderátorku podcastov, návrhárku šperkov, modelku, študentky… Takmer všetky naše finalistky študujú na vysokej škole, každá z nich ovláda angličtinu, niektoré sa dorozumejú aj tromi cudzími jazykmi.
Miss znamená v preklade slečna. Z toho vychádzame. Hľadáme slečnu s energiou, „drajvom“, s chuťou na sebe pracovať, ktorá bude inšpiráciou pre ďalšie mladé dievčatá. Hľadáme „It Girl“, ktorá urobí rozruch, ale v pozitívnom slova zmysle.
Simonetta Zalová
foto Lukáš Kimlička, Vanastassi
Článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2023)