Homeschooling alebo učenie vlastných detí v domácom prostredí sa u nás javí ešte stále ako dáka lastovička, priletevšia z exotiky. Mamy, ktoré sa doň pustia, mu však veria. Podelili sa s nami o svoje skúsenosti, o dôvody, ktoré ich k domácemu vzdelávaniu doviedli i prezradili, či sa cítili ako domáce učiteľky hneď od začiatku a či nemali pochybnosti a strach.
Viera Krajčovičová
Vyštudovaná učiteľka matematiky a fyziky pre 2. a 3. stupeň, predsedníčka OZ Domáce vzdelávanie na Slovensku. Doma má šesť detí, Veroniku (19), Martina (17), Ondreja (14), Juraja (12), Mareka (11) a Máriu (5).
Ja a moja škola: Ako malé dievča som bola jedna z tých šikovných žiačok. Možno nikdy nie najlepšia v triede, ale jedna z najlepších. Bola som tá, ktorá sedela v prvej lavici, rada sa hlásila, rada odpovedala a zažívala v škole príjemné emócie, keď pani učiteľka bola s mojím výkonom spokojná, alebo ma dávala za príklad ostatným. A čuduj sa svete, stala sa zo mňa učiteľka (smiech). Až neskôr som pochopila, že nie všetci žiaci sa v škole cítia pozitívne, došlo mi to hlavne pri mojich vlastných deťoch. Moji chlapci by v škole sedeli pravdepodobne celkom vzadu a zažívali pravý opak toho čo ja, asi by počúvali, čo všetko nevedia, v čom by mali pridať a v čom sú tí z prvých lavíc oproti nim lepší. Som rada, že nemusia, pretože sú veľmi šikovní, napríklad vo veciach, ktoré škola vôbec nehodnotí. A koniec koncov, myslím si, že deti zo zadných lavíc sú v živote úspešnejšie, aj keď si to na základnej škole odtrpeli.
Rozhodnutie učiť doma: Nerodilo sa ľahko. Mali sme doma viac detí ako bežné rodiny a naši prví, Veronika a Martinko, chodili normálne do školy. Ondrejko tiež nastúpil do školy, ale na konci prvého ročníka, napriek svojej šikovnosti a rozhľadenosti, začal mať dyslektické problémy. Spočiatku som tomu nerozumela, až keď som si jedného dňa prečítala, čo je dyslexia, došlo mi, že Ondrejko pravdepodobne má túto diagnózu. Pochopila som, že je zbytočné stále ho posielať do školy, keď sa nesmierne snaží, doma na sebe tvrdo pracuje, ale v škole to napriek tomu nedopadá dobre. Vedela som, že existuje domáce vzdelávanie a že sa mu možno venovať aj na Slovensku. Na začiatku druhého ročníka sme dohodli s riaditeľom školy, že ostávame doma. Ondrejko mal odrazu dostatok času na hranie, oveľa ľahšie sa učil a postupne začal aj s radosťou čítať. Mali sme knihy, ktoré voláme „štartovacie“, boli to Kroniky Narnie a čítali sme ich tak, že sme sa pohodlne usadili na gauči, ja som prečítala dve vety a Ondrejko jednu. Nakoniec ho dej natoľko zaujal, že si čítal sám. Dnes je vášnivým čitateľom možno piatich, šiestich kníh mesačne, ba bez strachu číta i v kostole. Mám z toho veľkú radosť. Bola som si veľmi neistá, či do toho ísť, alebo nie, bolo to trochu ako vkročiť do tmy: neviete, čo sa bude diať, okolie vám zväčša nepraje, no manžel mi bol veľkou oporou. Bol presvedčený, že toto je pre nás správna cesta a mne napokon došlo, že keď sa nám takto podarilo vzdelávať dyslektika Ondrejka, so zdravými deťmi to pôjde o to ľahšie. Jurko, ktorý mal nastúpiť ako prváčik, ostal takisto pri nás doma a nakoniec pribudol i Marek.
Škola (nie) ako každá iná: Keďže sme pomerne veľká rodina, náš bežný deň musí byť systematický (smiech). Máme jasný rozvrh, kde má každý úlohu a pracuje na svojich alebo aj spoločných veciach. Ráno vstávame pred pol ôsmou – to už sú staršie deti a manžel na ceste do práce a do školy – a tí ostatní, teda traja chlapci, najmenšia predškoláčka Mária a ja sa postaráme o hydinu, chlapci prichystajú raňajky, spoločne sa najeme a ideme sa učiť. Doma máme samých druhostupniarov, učivo je teda trochu náročnejšie, avšak máme veľkú podporu v českej škole, v ktorej sme zapísaní a v ktorej dostávame možnosť vyučovania cez skype a konferencie, internetové hodiny, kde sa deti jednoducho pripoja a učitelia zo školy im vysvetľujú učivo. Hodín nám z roka na rok pribúda, my sa stále prispôsobujeme a zvažujeme, čo všetko v škole chceme a nechceme využívať. Náš rozvrh je voľný, každý deň však spravíme niečo, v čom máme pravidelnosť: matematika, slovenčina, angličtina alebo iný cudzí jazyk a k nim priraďujeme ďalšie predmety, podľa toho, čo chlapci potrebujú robiť. Okrem toho si každý z nich pripravuje svoje portfólio – projekty, ktoré vždy na konci polroka odovzdávajú pri hodnotení. Všetko vlastne robíme tak, ako keď sa vysokoškolák pripravuje na skúšky, hoci sú chlapci ešte len žiakmi základnej školy. Tieto deti nezasiahol klasický školský systém, a tak automaticky pracujú na tom, čo majú pred sebou, nesnažia sa unikať, ani ma oklamať.
Lucia Rosáková
V OZ Domáce vzdelávanie má na starosti domáce vzdelávanie detí so špeciálnymi potrebami. Je mamou štyroch synov, Andreja (13), Tobiáša (12), Benjamína (9) a Samuela (7).
Ja a moja škola: Ak hovoríme o základke, bola som asi „vyrušujúci jednotkár”, učebnice som si zvykla prejsť hneď, ako som ich dostala, preto som radšej čítala pod lavicou knihy. Obdivovala som krásnu umelkyňu, našu učiteľku výtvarnej a etickej výchovy. Milovala som, keď s nami dejepisárka diskutovala, ale milovala som aj preteky v matike (kto odovzdá test skôr) a slohy – bavilo ma písať. Vadil mi smrad večne opitej fyzikárky či krik niektorých vyhorených učiteliek. Za mojich čias ešte telocvikár ťahal chalanov za uši, družinárka s radosťou vyfackovala „drzé” dievča, telocvikárka nás „pošťuchávala” kovovou tyčou. Hluk v jedálni ma ničil rovnako ako letiaca lopta na telesnej, a tak som sa im usilovne vyhýbala. V našej triede boli deti, ktoré by dnes mali teoretický nárok na odbornú pomoc, niektoré hodiny by trávili v inej triede so špeciálnym pedagógom, mnohí by ostali doma na tzv. redukcii vyučovania zo zdravotných dôvodov, ich mamy by stratili zamestnanie… Nemyslím, že sa odvtedy škola nejako rapídne zmenila. Asi sme sa zasekli v minulom storočí, a kým poznatky neurovied aj skúsenosti inovatívneho školstva ukazujú, že to nerobíme dobre, my riešime pseudoproblémy. Dnešný učiteľ prišiel o relatívne kvalitné vzdelanie – to ostalo kvalitným pre minulé storočie, prišiel o spoločenské postavenie a je vystavený situácii, kedy vzdeláva deti 21. storočia, ale metódami 19. storočia a v podmienkach 20. storočia. Myslím si, že škola sa musí zmeniť a zmení – aby bola pre deti. A nie deti pre školu. Odvážlivci menia vzdelávanie zdola, najmä učitelia, ktorí predbehli systém, a nie je ich vôbec málo, ale tie podmienky im absolútne nezávidím.
Rozhodnutie učiť doma: Prvého syna s ťažko zrozumiteľnou rečou sme zapísali po porade so školou a odborníkmi ako individuálne vzdelávaného žiaka – domškoláka. Rok po ňom aj druhého, ktorý pre zmenu hovoriť nepotreboval, ale čítal od štyroch rokov. Vyučovanie so zošitmi a mamou – mentorkou sa deje iba, kým sú deti malé. Neskôr to je viac o rozhovoroch a spoločnom hľadaní, ako na to. Hneď na začiatku tejto cesty som sa zapojila do Občianskeho združenia Domáce vzdelávanie na Slovensku a bola som aktívna v témach, ktorými som žila: chýbali mi podobne zmýšľajúce matky a mojim deťom podobní kamoši, tak sme organizovali spoločné návštevy múzeí, prednášky pre decká, diskusie pre maminy. Nevedela som naučiť syna čítať, a tak som vyrábala pomôcky a posúvala ich ďalej. Nemali sme učebnice, tak som obiehala vydavateľstvá. Diagnózy detí, to boli noci študovania informácií, neustále hľadanie postupov a terapií – ako to robí väčšina mám detí s iným potenciálom. Chalani dostali diagnózy tak trochu nečakane, bolo treba konať a rozhodovať rýchlo, aby sme im nezavreli cestu ku vzdelávaniu len kvôli diagnózam, ktoré o 10 rokov nemusia existovať ako problém v bežnej škole ani v bežnom živote. A homeschooling sa ukázal byť jedinou schodnou cestou v tejto zakliatej krajine. Keby som vtedy vedela, čo dnes, utečiem na Nový Zéland – iba kvôli škole pre chlapcov (smiech).
Škola (nie) ako každá iná: Učebnice odporúčané ministerstvom považujem za bežnú, aj keď zväčša nie veľmi kvalitnú literatúru. Vyhľadávam, kde sa čo dá, po knižniciach, internete, staré, české, alternatívne… a nechávam chlapcov porovnávať, skúšať, vybrať si. Zásadne ich zaujmú témy, ktoré v danom ročníku alebo v učive vôbec nie sú. Často „zdrhnú“ von, stavajú bunkre alebo podivné stroje a svety z čohokoľvek, od lega po konáre a tehly, klbčia sa a bojujú, hrajú minecraft. Tobi sa rád zašíva s knihou alebo si varí. Majú svoj svet, aj každý sám, aj ako svorka. Neobmedzujem ich čas pri počítači, ale ak sú tam dlho, poviem, nech dokončia, čo robia a vyhodím ich von tak, ako kedysi vyhodila moja mama mňa od knihy. V našej domácnosti nežije „Sa“, takže sa nič nerobí samo, ani jedlo, ani poriadok, ale ani oprava elektroniky, bicykla či kŕmenie psa. Niekoľko dní v týždni nie sme doma a vtedy sa chlapci učia tam, kde sme. Hoci aj v kaviarni, knižnici alebo na ihrisku. Prázdniny si robíme vtedy, keď potrebujú chlapci alebo ja výdych, letné prázdniny nepoznáme. Témy z učenia sa prirodzene prelievajú do celého dňa. Rola mamy a učiteľky sa zlieva a ja uprednostňujem tú prvú aj počas učenia. Ako mama sa snažím posledné roky nezavadzať v ich svete, milovať bez očakávaní a byť sama sebou, pretože deti sa učia „odzeraním“. Mať svoj život a nerealizovať sa cez deti. Detstvo nie je čakanie na dospelosť, v detstve sa aktívne učíme slobodne a zodpovedne rozhodovať o sebe, a tým aj spoluvytvárať svet. Samozrejme, že aj zlyhávam, ale pracujem na sebe (smiech). Mám to šťastie, že robím to, čím dýcham. Keby to bolo aj zaplatené, som najšťastnejší človek na zemeguli.
Vladimíra Prokajová
Pracuje v OZ Hans pre región Zvolen, je koordinátorkou a online poradkyňou pre klientov s ťažkým zdravotným postihnutím. Doma učí svoju dcérku Ninu (11).
Ja a moja škola: Môj vzťah ku v škole bol neutrálny. Nebolo mi tam ani dobre, ani zle. Bola som také ADHD dieťa bez skutočnej diagnózy, vzhľadom k faktu, že v tej dobe sa to nejako neriešilo. Prekvapuje ma, že v dnešnej dobe, keď majú deti nejakú diagnózu (či už ADHD, rôzne dys alebo PAS – porucha autistického spektra), to vôbec v školách nefunguje. Rodič behá s dieťaťom za odborníkmi, doloží kvantum papierov a v škole nič nejde. So mnou si vedeli poradiť aj bez papiera. Bola som triedny šašo, zabávač a rebel. V škole som sa nudila a keďže som mala tendenciu vyrušovať a robiť problémy, mohla som z hodiny odísť. Dali mi robiť nástenky, pripravovať školský časopis a kopec iných činností, len aby mi ten čas v škole prešiel. Strednú školu som si vyberala podľa vlastného záujmu a tam už bolo super. Veľmi rada na toto obdobie spomínam. Vyštudovala som umelecko-remeselné spracúvanie kovov. V triede nás bolo len jedenásť, tak to bola prechádzka, nie štúdium. Mala som obľúbenú pani učiteľku, ktorá nás učila slovenský jazyk. To bola taká moja ,,bútľavá vŕba“. Na vysokej škole som strávila len dva roky a vzhľadom na zdravotné problémy som musela štúdium ukončiť.
Rozhodnutie učiť doma: Prišlo „z donútenia“. Vedela som, že takáto možnosť existuje a keďže som nechcela, aby došlo ku zhoršenému zdravotnému stavu dcérky, ostali sme doma. Vývin to bol však pomalý a patrila k tomu i neistota. Nebola som si celkom istá, či je táto cesta správna, ale inú možnosť sme nemali. Ak je dieťa Asperger, nemá veľkú šancu dostať sa do klasickej školy, pretože až na pár škôl u nás nefunguje integrácia a ani inklúzia. Ninka nastúpila klasicky do prvého ročníka a nevyzeralo to, že by sme mohli mať nejaké problémy. Lenže ono sa to postupne začalo nabaľovať. Ninka má Aspergerov syndróm a ADHD a zároveň je aj mimoriadne nadaná. Sťažnosti zo strany rodičov naberali na obrátkach, lebo podľa nich takéto dieťa nemôže byť vzdelávané v triede pre deti s mimoriadnym intelektovým nadaním. Učitelia nedodržiavali individuálny výchovno-vzdelávací plán a zámerne spôsobovali dcérine afekty. Nevhodný prístup okolia vyvoláva u týchto detí stresové správanie. Ninka dlho odolávala, ale jej zdravotný stav sa začal rapídne zhoršovať. Nemali sme iné riešenie, len zmeniť školu a zostať doma, kým sa dá dcéra ako-tak do poriadku. Našli sme úžasnú školu s alternatívnym prístupom s veľmi milou a empatickou pani riaditeľkou. Ninka si ju veľmi obľúbila a po dvoch rokoch doma sa ideme pokúsiť začleniť ju do školského prostredia. Tento rok bude prelomový, ide do piateho ročníka a verím, že sa to podarí.
Edita Hajdu Sliacka
Ako ilustrátorka detských kníh a časopisov sa spolu s manželom venuje tvorbe online hier pre deti. Pomáhala zakladať vzdelávaciu skupinu Epicentrum. Doma má dvoch synov, mimoriadne nadaného Adamka (6) a malého Martina (3).
Ja a moja škola: Zo spomienok na školské časy mám zmiešané pocity. Učenie mi šlo ľahko, učila som sa prirodzene a rýchlo. Na základnej škole som nasávala nové informácie ako špongia a aj vďaka výborným učiteľkám som mala z učenia radosť. Jednou z učiteliek bola aj moja mamina a ja som si to od ostatných detí trochu odnášala. Dnes by sme to možno nazvali šikanou. Od piatej triedy som prešla na osemročné gymnázium, a tam ma učenie v štýle „ticho seďte, počúvajte a píšte si poznámky“ prestalo baviť. Množstvá textu, ktoré sme museli odrecitovať naspamäť, ma deprimovali, ale nemala som na výber a musela som sa naučiť nejako to zvládať. Hoci mám aj veľa pekných spomienok a našla som si kamarátstva, ktoré trvajú dodnes, už v tej dobe mi bolo jasné, že škola nereflektuje potreby jednotlivých detí, netoleruje inakosť. Naša trieda bola plná silných indivíduí, budúcich lekárov, právnikov, ekonómov, IT-čkárov, učiteľov, prírodovedcov, sociálnych pracovníkov a umelcov aj voľnomyšlienkarov. Myslím si, že dnes sa v školstve nezmenilo nič, česť výnimkám, poznám veľa skvelých učiteľov, vznikajú nové, alternatívne školy, avšak stále prevláda autoritatívny prístup, málo slobody, málo podpory pozitívnych a silných stránok detí. Skôr sa kladie dôraz na ich nedostatky. Je tu snaha o dosiahnutie priemernosti, škatuľkovanie, všetky deti musia dosiahnuť rovnaké ciele, a to ich brzdí. Školstvo naozaj potrebuje zmenu.
Rozhodnutie učiť doma: Prišlo postupne, keď sme skúsili či zvážili ostatné možnosti. Adamkove potreby nie je možné naplniť inak. Ako som sa cítila? Odhodlaná, neistá, pripravená aj tápajúca. Zoznámila som sa s maminou, ktorá zažívala to isté a odrazu sme boli dve, čo pomohlo. Dnes sme istejšie. Vieme, že sa na nikoho zatiaľ spoľahnúť nemôžeme, čo je niekedy ťažké, ale deťom veríme, a to je pre nás to najdôležitejšie. Založili sme vzdelávaciu skupinu Epicentrum a postupne sa k nám pridávajú ďalšie rodiny.
Škola (nie) ako každá iná: Rodič, ktorý doma vzdeláva dieťa, musí v prvom rade veriť tomu, že vie, čo robí. Musí dieťaťu pomôcť, keď o to požiada, ale nepretláčať do neho svoje predstavy. Ani vzdelanie, ani žiadne špeciálne schopnosti na domáce vzdelávanie netreba, skôr dôveru v deti – sú veľmi múdre a vedia, čo je pre ne dobre. Podľa môjho názoru takéto vzdelávanie je pre každé dieťa, ale nie pre každého rodiča. Učenie máme ako súčasť každodenného života, akejkoľvek aktivity, ktorú robíme. Adamko aj Maťko sú veľmi zvedaví, kladú nám denne veľa otázok a keď viem, odpoviem. Keď neviem, spolu hľadáme odpovede. Chlapci vždy majú svoju tému, ktorá ich práve zaujíma a každá hra, či už sa hrajú sami, alebo s kamarátmi, je ňou popretkávaná. Učebnicami sú pre nás nielen knihy a encyklopédie, ale aj internet, YouTube, rozhovory s rodinou, kamarátmi. Žiadny režim nemáme, robíme to, čo sa nám v daný moment chce robiť. Synovia majú obrovskú motiváciu a chuť učiť sa. A mojou úlohou je vytvárať im bezpečné prostredie plné podnetov a nezabiť v nich kreativitu a radosť zo získavania nových poznatkov.
Gabina Weissová
foto archívy
Celý článok nájdete v októbrovom čísle MIAU (2018)