Dych. Pomalý nádych a výdych. V tmavej noci brunetka Alex s naširoko otvorenými očami sleduje svojho partnera, ktorý vedľa nej pokojne spí. Vylezie z postele, narýchlo vhupne do pripravených tenisiek a kabáta a z detskej postieľky vezme do náručia svoju rozospatú dcéru. Potom cez rozbité črepy, spomienky na predošlú noc, prebehne do auta a za kriku prebudeného muža odfrčí do noci…
Maid (Slúžka) z produkcie Netflixu je dráma nabitá celou škálou emócií, ktoré je ťažké necítiť, ale ktoré nevydierajú, hoci sú riadne nepríjemné. Ľahko by ste si mohli tento príbeh odpustiť, v ťažkých časoch sa rozptýliť niečím iným. No k Slúžke to divákov akosi ťahá. Možno preto, že za ňou stojí skutočný príbeh, možno preto, že scenáristka Molly Smith Metzler odviedla citlivú prácu a možno preto, že na nezmyselné zacyklené spoločenské systémy konečne niekto poukázal formou, ktorá otvára oči. Ale pekne po poriadku.
Nové začiatky, staré konce
Alex, 25-ročná slobodná matka, ktorá žije so svojím partnerom Seanom, jednej noci utečie z domu aj z násilného vzťahu, aby našla lepší život pre seba a svoju trojročnú dcéru Maddy. Postupne sa prostredníctvom spomienok o jej živote dozvedáme viac. Hoci Alex prijali na vysokú školu, uprednostnila dcéru, čím odstavila svoj život a kariéru na vedľajšiu koľaj, teplo domova sa však v ich rodine neusídlilo. Sean, ktorý pracuje ako barman, má totiž chronické problémy s alkoholom. Za triezva relatívne milý a sympatický chlapík nepozná svoju mieru a keď raz začne obracať poháriky, stráca zdravý úsudok a často aj vedomie. Po jednej z takýchto nocí Sean s krikom rozbije stenu tesne vedľa Alexinej hlavy a úlomky skla skončia aj vo vlasoch Maddy, ktorá zo strachu pribehne za mamou. Obe zostanú bez škrabanca, avšak plné strachu. A tak mladá mama z obáv o budúcnosť počká, kým všetci zaspia, schmatne dcérku a odchádza – takmer bez peňazí, bez majetku a najmä plánu – do sveta, v ktorom vládnu zvláštne vzťahy a v ktorom zakopáva o jednu prekážku za druhou. Začína sa séria byrokratických nezmyslov, súdnych stretnutí, rozhodovania, či si môže dať na obed obložený sendvič alebo len čistý rožok a otázky, kde bezpečne zložiť hlavu a zohnať peniaze. Na to, aby prežila, sa stáva upratovačkou domov vo firme Value Maids (termín „maid“ sa v 16. storočí používal na opis domáceho služobníctva). Upratovanie domov bohatých ľudí, ale aj špinavých miest obývaných squattermi, z ktorých sa človeku dvíha žalúdok, jej prináša veľmi nestále a neisté príjmy, pričom popri vysávaní podlahy a leštení okien vypĺňa tony papierov, bojuje o dcéru aj o to, ako jej dopriať dobrý život. Ak sa pýtate, prečo jej nepomôže rodina, odpoveď sa dostaví relatívne rýchlo: otec je neprítomný už celé roky a chce si žiť svoj život (neskôr nastane jeden veľmi šokujúci zvrat), mama zasa trpí nediagnostikovanou bipolárnou poruchou a ako večne nedospelá umelkyňa žije so svojím zvláštnym priateľom nadivoko v karavane. Vo svetlých chvíľkach sa prejaví ako dobrá babička, častejšie však svojím nezodpovedným správaním, na ktoré sa až ťažko pozerá, vnáša do dcérinho života ešte viac chaosu. Priatelia? Tí stoja viac na Seanovej strane, a tak Alex čoskoro zistí, že nový život si bude musieť zabezpečiť viac-menej sama.
Rodinný talent
Úlohy matky, bojovníčky, obete aj svojskej každodennej hrdinky Alex sa v seriáli zhostila Margaret Qualley, dcéra herečky Andie MacDowell, ktorá si dokázala vybudovať úspešnú kariéru bez protekcie a stihla už zažiariť napríklad v Tarantinovom filme Vtedy v Hollywoode (Once Upon a Time in Hollywood) či v snímke Ostrí chlapci (The Nice Guys). Za úlohu broadwayskej tanečnice v životopisnom mini seriáli Fosse/Verdon bola nominovaná aj na Emmy. Na umeleckej škole v Severnej Karolíne študovala balet, v šestnástich sa však tanca vzdala so slovami, že s ním začala príliš neskoro a ak nebude najlepšia, tak to nemá cenu. Presedlala na modeling a odtiaľ rovno k herectvu. A urobila dobre.
V seriáli Slúžka si jej nespoľahlivú, nedospelú matku umelkyňu zahrala jej skutočná mama. „Mojej mame diagnostikovali schizofréniu krátko po tom, ako som sa narodila,“ prezradila Andie MacDowell, „takže mám zážitky z prvej ruky, hoci sa to neprejavovalo presne tak ako u seriálovej Pauly. Pravda je, že som vyrastala s duševnou nestabilitou. Je to niečo, čomu rozumiem na skutočne hlbokej, hlbokej úrovni.“ Samotná Margaret opísala seriálovú spoluprácu so svojou mamou ako jeden „z najneuveriteľnejších zážitkov“ svojho života. Úlohu matky jej pritom sama dohodila počas pandémie, keď už bola na pľaci v Kanade a zo spoločného projektu bola nadšená. „Keď ste uprostred pandémie a ste preč z domu na deväť mesiacov, je to veľmi pohodlné mať mamu na rovnakom mieste.“ Taktiež priznala, že najviac jej dali zabrať scény, pri ktorých bojuje so systémom. „Rozčuľuje ma, aké je to všetko doslova nemožné. Scény, keď hovoríme o pokusoch získať stravné lístky alebo bývanie – to množstvo prekážok, ktoré musíte preskočiť, aby ste sa vôbec kvalifikovali do príslušnej administratívnej kolónky, je poburujúce. A potom, keď tú podporu dostanete, je to ako vyhrať v lotérii, a pritom v skutočnosti ani nie je veľmi o čo stáť. To množstvo práce, ktoré musíte absolvovať, je šialené.“
(Ne)viditeľné problémy
Popri tom, ako sa Alex prebíja životom, sa objavujú otázky. Ako dokázať psychické týranie, po ktorom nezostávajú žiadne modriny? A prečo ešte stále nie je spoločensky ani súdne rovné tomu fyzickému? Ako sa uživiť, keď si neviete nájsť prácu a ako si nájsť prácu, keď nemáte z čoho zaplatiť škôlku, aby ste vôbec mohli ísť na pohovor? Ako si nájsť štátom podporované bývanie, keď žiadny prenajímateľ nechce spracúvať haldu byrokracie a papierovania? „Nevedia, čo to stálo, dostať sa sem. Tristotridsaťosem vyčistených záchodov, sedem typov štátnej podpory, deväť sťahovaní, noc na podlahe trajektovej stanice a celý tretí rok života mojej dcéry,“ hovorí Alex, keď po istom čase dosiahne vytúžený úspech, ktorého hodnotu chápe len ona. Maid sa dotýka mnohých veľmi citlivých tém, ktoré sú si veľmi podobné, či už sa odohrávajú na americkom Fischer Islande alebo hoci aj v slovenskej Hornej Dolnej. Rieši alkoholizmus, domáce násilie, o ktorom sa veľa nehovorí, konkrétne psychické násilie, o ktorom sa hovorí ešte menej (v druhom diele zaznie mrazivá veta, keď Alex pochybuje o tom, či požiadať o pomoc s bývaním: „Nechcem vziať miesto niekomu, uhm, s viditeľnými znakmi násilia.“). Seriál však rozoberá aj toxické rodinné vzťahy, generačnú traumu či psychické problémy a k tomu aj život na pokraji chudoby a nezrozumiteľný systém podpory, ktorý akoby len hádzal polená pod nohy namiesto toho, aby pomáhal. Hotová Hlava XXII, až človek škrípe zubami. A treba pridať aj hanbu. Hanbu o niečo žiadať, hanbu používať stravné lístky v obchodoch, hanbu prosíkať o prácu či bývanie, hanbu priznať násilný vzťah… Seriál všetko zachytáva veľmi realisticky, skôr ukazuje, než únavne opisuje. Je ťažký na pozeranie, ale obsahuje niečo nesmierne ľudské. Príbeh vykresľuje, aké je materstvo nielen náročné, ale zároveň krásne, vzťah Alex a malej Maddy dokáže rozdúchať teplo v srdci. Alexinu bojovú náladu a divoké sny striedajú chyby, ktorým sa možno dalo vyhnúť, ak by všetko bolo naozaj len príbehom z učebnice. Avšak nebolo, príbeh písal život.
Skutočná Alex
Keby ste si v súčasnosti prečítali vizitku Stephanie Land, našli by ste v nej silnú, úspešnú ženu, novinárku, ktorá píše pre najväčšie americké magazíny a noviny ako The New York Times, The Washington Post, The Guardian, Vox či Salon. Vo všetkých článkoch si na mušku berie sociálnu a ekonomickú spravodlivosť. A k tomu všetkému napísala knihu, ktorá sa v USA stala okamžitým bestsellerom. Kde bolo, tam bolo, bola jedna Stephanie, ktorej príbeh pomerne verne zobrazuje aj seriál Maid. V roku 2019 jej vyšla zatiaľ do slovenčiny nepreložená kniha memoárov Maid: Hard Work, Low Pay, and a Mother’s Will to Survive (Slúžka: Ťažká práca, nízky plat a vôľa jednej matky prežiť). Neligotavý príbeh matky samoživiteľky, ktorá začne upratovať domy, aby prežila a popri tom bojuje proti chudobe, bezdomovectvu, byrokracii, svojej rodine a niekedy nevedomky aj sama proti sebe, mizol z poličiek kníhkupectiev aj knižníc ako horúce rožky. Aj bývalý americký prezident Barack Obama knihu zaradil do svojho každoročného zoznamu letného čítania pre rok 2019. Možno preto, že americký sen z pohľadu pracujúcej chudoby sa neobjavuje až tak často. Možno preto, že nejde len o príbeh Stephanie, ale o príbehy mnohých iných mladých žien a matiek od Amy až po Žanetu.
Skutočnej Alex alias Stephanie v šestnástich rokoch po autonehode diagnostikovali posttraumatickú stresovú poruchu. Ako 30-ročná opustila svojho násilného partnera, stala sa slobodnou matkou, ocitla sa na hranici chudoby a hoci pracovala ako upratovačka, v bezútešnej situácii musela požiadať o pomoc v niekoľkých sociálnych programoch. So svojou deväťmesačnou dcérou bývala na striedačku v útulku pre bezdomovcov, v prechodnom bývaní, aj v karavane, kým si našla byt. Po šiestich rokoch upratovania sa jej nakoniec podarilo využiť študentské pôžičky a granty, aby sa vrátila na vysokú školu a vyštudovala kreatívne písanie na univerzite v Montane. Už počas štúdia začala písať do novín a pre blogy desiatky drobných príbehov prepracovaných Američanov s nízkymi platmi, ktorí prežívajú len vďaka dávkam v podobe potravinových lístkov, za ktoré si môžu kúpiť jedlo. Písala o vládnych programoch, ktoré poskytujú ubytovanie, avšak s mnohými háčikmi a najmä len ako prechodnú stanicu. O sociálnych pracovníkoch, ktorí jej pripomínali, že má šťastie, že sa jej dostalo asistencie, hoci ona sama sa šťastná necítila. Keď jej dcéra mala šesť rokov, opäť otehotnela. V tom čase napísala aj článok o tom, ako musí s dcérou žiť zo šiestich dolárov na deň. Stále študovala, no kvôli problematickému tehotenstvu sa musela vzdať práce… Nuž a školy nie sú zadarmo. V prenajatom byte ešte prenajala jednu z izieb, aby výdavky znížila na minimum a s dcérou žila v obývačke. Na praženiciach, palacinkách a špagetách, z kupónov z obchodov a pôžičiek. K tomu znova pokazené auto, právnik. Stres sa postaral o bolesti, školu čoraz viac vynechávala… V čase, keď dokončila bakalársky titul z angličtiny a kreatívneho písania, mala 60-tisícovú dlžobu za študentskú pôžičku. A každý deň si vyčítala, že namiesto školy mala radšej chodiť do práce. Ale ako čas ukázal, nemala… Jej články sa v roku 2015 stretávali s čoraz väčšou odozvou, jeden z jej príspevkov sa stal virálnym, až svoj príbeh napokon spracovala v úspešnej knihe, podľa vlastných slov, aby „som nezabudla na svoj boj a príkoria pracujúcej chudoby“. Dnes má 43 rokov, živí sa písaním (aj na vlastnom blogu s názvom Stepwille) a je vydatá za Tima Fausta, s ktorým žijú spolu ako jedna veľká rodina aj s deťmi z predošlých vzťahov.
Zuzana Zimmermannová
foto Netflix
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2022)