Keď mal 20 rokov, odišiel do Francúzska, kde sa mu ako rolka tej najkrajšej látky pred očami postupne rozprestrel svet módy vo svojom lesku, sláve aj falši. Úspešný textilný dizajnér prešiel z Lyonu, cez Paríž až do Antverp, kde postupne spolupracoval so zvučnými značkami. V módnom dome Schiaparelli tvoril motívy na látky, v ktorých sa neskôr na červených kobercoch promenádovali hviezdy ako Madonna či Cate Blanchett a jedinečné šaty na mieru si z nich nechávali zhotovovať arabské princezné aj módne ikony, v spolupráci s dizajnérom Driesom van Notenom zasa obliekal aj belgickú kráľovnú. Výšivky, trblietky, luxusné látky, nite a štetce sú jeho pracovnou kulisou, farby od výmyslu sveta jeho životom a kvety najväčšou múzou. Nečudo, že po jeho výtvoroch siahli aj prestížne módne domy Hermés, Lanvin, Dior či Versace. Všetko pritom mohlo byť aj inak…
Ste úspešný textilný dizajnér, takmer ste sa však stali lekárom…
Ešte na strednej škole som raz žartom povedal, že keď jedného dňa bude mať redaktorka amerického magazínu Vogue Anna Wintour na sebe šaty s mojím dezénom, tak vešiam módu na klinec a idem študovať medicínu. Ten moment sa však stal skutočnosťou omnoho skôr, ako som čakal a musel som sa zasmiať nad tým, ako sa s nami niekedy osud zahrá. Takže platí, dávajte si pozor na želania. Módu som však neopustil, radšej som si v nej stanovil nové ciele.
Boli ste vždy ambiciózny typ?
Už od detstva som bol hlavne nesmierne tvrdohlavý. Moji rodičia a celá rodina zastávajú jednotnú filozofiu, že tvrdá práca dokáže priniesť človeku čokoľvek, čo si zaumieni. Naša rodina sú samí inžinieri, technici a vedci – ľudia, ktorí dokázali veľké veci obzvlášť na poli elektrotechniky. Len ja som naozaj „farebná“ ovca rodiny – skončil som v umeleckej oblasti, no vždy som mal ich podporu. Keď som bol malý, spolu s bratom, bratrancami a sesternicami sme na každom rodinnom stretnutí prezentovali naše koníčky a úspechy, bolo to vždy veľmi motivujúce. Teóriu tvrdej práce potvrdila aj moja pedagogička na strednej škole, umelkyňa Michaela Klimanová Trizuliaková, ktorá nám v prvý školský deň povedala, že úspech sa skladá z 5 % talentu a 95 % tvrdej driny. Vtedy som ten citát úplne nechápal, ale neskôr som si ho osvojil. Vzdanie sa cieľa nikdy nebolo možnosťou.
Ako sa zrodila vaša vášeň pre módu?
Fascinácia módou u mňa prišla už v ranom detstve. Doma ma neustále obklopovali látky, pretože mama, ako každá správna Slovenka v 80. rokoch, si pravidelne kupovala Burdu a svojpomocne šila šaty. Doma, aj u babky bolo vždy veľa farebných látok. Pamätám si, že už ako dieťa ma nesmierne priťahovali, obzvlášť tie, čo sa trblietali. Žeby osudové znamenie kvôli priezvisku Straka? (smiech) Na strednej škole mi tá istá pedagogička ukázala, že na odev sa dá pozerať aj veľmi výtvarným spôsobom, takmer ako na čisté plátno. Vtedy som zistil, že to, čo ma ťahalo k móde, neboli samotné odevy, ale látky a výšivky, ktoré ich zdobia.
V čom vôbec spočíva práca textilného dizajnéra?
Návrhár látok je remeslo, o ktorého existencii vie len málo ľudí. Akosi sa nepozastavujeme nad tým, kto látku navrhol, zaujíma nás iba to, kto navrhol samotný odev. Látka však môže byť rovnako dôležitá, niekedy ešte dôležitejšia ako strih šiat. Moja práca spočíva v tvorbe dezénov – motívov na látku. Textilný dizajn zahŕňa aj návrhy na výšivky, tkané látky či tapety, skrátka, čokoľvek, kde sa nachádza opakovanie jedného motívu.
Na Slovensku ste sa dlho neohriali, po stážach vo Fínsku a Nemecku ste sa zabývali vo Francúzsku. Ako sa to celé zbehlo?
Počas štúdia na VŠVU v Bratislave som sa spolu s mojou spolužiačkou, dnes už talentovanou módnou návrhárkou Lenkou Sršňovou prihlásil do medzinárodnej textilnej súťaže, ktorú spoluorganizovala firma Bucol Holding Textile Hermès v Lyone. Obaja sme sa dostali do záverečného výberu a nakoniec vyhrali prvé a druhé miesto. Tento pre mňa osudový krok mi otvoril dvere do sveta textilu, keďže som získal aj letnú stáž. V Bucole som vôbec prvýkrát vkročil do textilnej firmy. Všade viseli úžasné látky, na stenách chodieb boli zarámované šatky Hermès a fotky z módnych prehliadok s odevmi z látok z Bucolu, všetko voňalo a dýchalo históriou textilu – hotový raj pre študenta textilného dizajnu. Vtedy som pochopil, že toto bude moja práca snov.
Ide o jednu z posledných francúzskych firiem, ktoré vyrábajú hodváb. Čím to je, že sa stále drží?
Tak ako všade, všetko je v prvom rade o ľuďoch. Ja som si so svojou šéfkou sadol hneď prvý deň, opäť vďaka pracovitosti. Zadala mi malú úlohu – upratať sklad. Ja som sa do toho vášnivo pustil a urobil som viac, ako od mňa chcela. Nie preto, že som ju chcel ohúriť, ale preto, že ma jednoducho bavilo chytať a študovať stovky roliek látok. Aj teraz, o 15 rokov neskôr, sme v kontakte a vždy, keď sa dostanem do Lyonu, spomíname na staré časy, keď sme sa dorozumievali rukami a nohami, pretože som vtedy ešte nehovoril po francúzsky. Bucol prežíva vďaka tomu, že patrí pod Hermès, finančná podpora pomohla firme prežiť všetky krízy a našťastie aj covid. Ostatné firmy zanikajú najmä kvôli faktu, že nedokážu udržať nízke ceny v porovnaní s látkami z Číny.
Ako si spomínate na prvú úspešnú zákazku?
Bol som hodený do vody, hneď prvý deň mi dali na stôl projekt pre Yves Saint Laurent a ja som sa vtedy od vzrušenia skoro rozplakal! (smiech) Projekt sa nakoniec dostal až na prehliadkové mólo a bol to neopísateľný pocit. V Bucole som zostal šesť rokov a najmä tie prvé boli hotový raj. Mal som na starosti iba kreatívne projekty, termíny a zodpovednosť riešil niekto iný. Precitnutie do reality nastalo v momente, keď som dostal povýšenie a s tým spojenú zodpovednosť. Hneď na začiatku novej pozície som premeškal termín, firma kvôli tomu prišla o projekt a klienta a ja som sa vtedy bál, že má vyhodia. Našťastie, všetko dobre dopadlo, ale dostal som cennú lekciu, ktorá má naučila pracovať zodpovednejšie.
Spomínate si, na čo ste minuli prvú výplatu?
Celú som ju minul jedným nákupom v obchode s umeleckými potrebami. Kúpil som si vtedy najkvalitnejšie akvarely, štetce a papiere. Na druhý deň som si uvedomil, že nemám z čoho žiť po zbytok mesiaca, ale neodvážil som sa o tom povedať rodičom, tak som mesiac jedol iba cestoviny a kečup. Ale za tie super farby to rozhodne stálo, niektoré z nich mám dodnes.
Neskôr ste skúsenosti zbierali v módnom dome Schiaparelli. Ako si spomínate na toto obdobie?
Dostať sa do parížskej haute couture a hneď ako hlavný dizajnér látok a výšiviek bolo neskutočné dobrodružstvo. Pracovať s tými najluxusnejšími materiálmi a takmer bez finančných obmedzení bolo miestami až šialené. Preniknúť do haute couture, ktorá zvonku predstavuje pre tisíce žien po celom svete splnený sen, bolo však zároveň aj trochu smutné, pretože som veľmi rýchlo stratil mnoho ilúzií. Keď raz nahliadnete do zákulisia niečoho, čo je postavené na umelo vytvorenom imidži, to očarovanie trochu pominie. Osobne som mal celkom problém s tým, že sme sa museli pred klientmi, bohatými ženami, doslova plaziť na kolenách. Haute couture je, žiaľ, iba pre najbohatšiu vrstvu spoločnosti – arabské princezné a šejkovia alebo ruské či americké klientky, v samotnej Európe je zákazníkov relatívne málo. Na druhej strane som však mal príležitosť pracovať na úžasných šatách, z ktorých zopár už visí v múzeách po celom svete.
Prečo bolo nevyhnutné takéto „zákaznícke správanie“?
Bohatí ľudia sú zvyknutí na istú úroveň služieb, za svoje peniaze chcú zážitok. Pre arabskú princeznú je výlet do Paríža na skúšku šiat vytvorených na mieru voľnočasovou aktivitou, a chce, aby sa k nej ľudia správali, ako sa k princeznej patrí. Mne toto bolo vždy trochu proti srsti. Správať sa k niekomu prehnane milo iba preto, že ten človek má peniaze, ktoré si väčšinou ani sám nezarobil, to je skrátka falošné.
Mnohí ľudia nevnímajú módu ako rovnocenné umenie napríklad v porovnaní s výtvarným, ktoré visí v slávnych galériách…
Áno, úžitkové umenie je vždy vnímané ako menej cenné, už na škole bolo cítiť boj medzi maľbou, sochou a dizajnovými odbormi. Nemám príliš v láske vysoké konceptuálne umenie, ku ktorému človek musí prečítať stránku filozofického textu, aby ho pochopil. Mňa viac baví vytvárať niečo, čo sa dostane priamo k ľuďom a stane sa súčasťou ich života. Neprekáža mi však, že dizajn a textil nie sú vnímané na úrovni umenia. Sám najradšej hovorím, že som dizajnér a nie umelec.
Do domu Schiaparelli ste naskočili na čerstvo rozbehnutý vlak – v období znovuzrodenia značky. Aké to boli začiatky?
Napriek tomu, že šlo o obrovský rozbiehajúci sa projekt, bol to stále iba start-up. Všetko vyzeralo trochu ako na „stavenisku“. Značka Schiaparelli dnes sídli v tej istej budove, kde mala Elsa Schiaparelli ateliér, niekedy z toho šli až zimomriavky pri predstave, že rovnakým schodiskom chodila do práce aj ona. V bežnom módnom dome popri navrhovaní novej kolekcie musíte riešiť produkciu tej predošlej, čo vždy zaberá nesmierne veľa času. My sme však počas tvorby prvej kolekcie chodili po výstavách, knižniciach a múzeách, hľadali inšpiráciu a študovali historické dokumenty. Na to pri nasledujúcich kolekciách už nebol čas. Prečítal som všetky knihy o Elsinej tvorbe a živote a našiel novú záľubu v medzivojnových módnych rokoch 20. storočia.
Talianka Elsa Schiaparelli rada pracovala s efektom šoku, bola tiež veľkou rivalkou Coco Channel…
Rozbúrila vody v tej dobe relatívne konzervatívnej módy svojím originálnym prístupom a spoluprácou so slávnym surrealistom Salvadorom Dalím. Jej prístup k móde, vnímanie odevu ako umeleckého diela, nielen šatstva, bol v tej dobe revolučný, čo samozrejme spôsobilo, že mala dobových fanúšikov aj neprajníkov. Ak sa pozeráme na jej tvorbu dnes, veľa vecí sa môže zdať až „karnevalových“. Bolo by nesmierne zaujímavé cestovať späť v čase a stretnúť sa s Elsou. Veľmi by ma zaujímalo, čo si myslí o kreáciách, ktoré sme pod jej menom vytvorili.
Dostali ste sa tu aj k návrhu výšiviek, v čom bola ich tvorba výnimočná?
Navrhovanie výšivky je svet sám o sebe. Musí fungovať symbióza medzi návrhárom a tímom vyšívačiek, niekedy desiatkami ľudí, čo je špecifikum oproti navrhovaniu látok. Neraz som pracoval na návrhoch výšiviek za niekoľko desiatok tisíc eur, čo sa dizajnérovi pošťastí málokedy. Vo Francúzsku sa nachádza jeden z najprestížnejších vyšívačských ateliérov Lesage, o ktorom som veľa čítal ešte počas štúdia. Možnosť pracovať priamo s nimi bola splneným snom. Jeho história siaha do 20. rokov minulého storočia, pracovali pre najväčšie mená svetovej módy ako Dior či Chanel. Keď som sa do Lesage dostal prvýkrát, od vzrušenia som skoro nedýchal. Pani, ktorá videla môj záujem, ma zobrala aj do ich tajnej „Alibabovej jaskyne“, ako ju ona nazvala – skladu flitrov a korálikov. Nikdy v živote som nevidel toľko krásy na jednom mieste, flitre v každej existujúcej farbe na svete a nite z pravého zlata.
Naučili ste sa niečo z povestného francúzskeho „l’art de vivre“?
Francúzska mentalita mi vždy veľmi imponovala. Práve ich zmysel pre užívanie si života cítiť v každom okamihu života. S odstupom času mám pocit, že na Slovensku nás spoločnosť učí ako prežívať, nie ŽIŤ. Chýba nám zdravá dávka patriotizmu a konečne zabudnúť na to vryté motto „držať hubu a krok“ a snažiť sa realizovať svoje sny a meniť svet.
Šaty s vašou potlačou mali oblečené mnohé známe osobnosti…
Prvá veľká celebrita bola Julianne Moore v šatách značky Lanvin, pre ktoré som navrhol potlač a napriek tomu, že to nie je látka, ktorú by som považoval za svoj najobľúbenejší výtvor, tento moment mi zostane v pamäti navždy ako najkrajší. Neskôr tých celebrít bolo ešte viac, obzvlášť počas môjho pôsobenia v haute couture, ktorá je povestná výrobou šiat pre červené koberce. Pridali sa k nim ďalšie známe osobnosti: Lady Gaga, Madonna, Cate Blanchett, Anne Hathaway, Tilda Swinton, Miley Cyrus, Taylor Swift, Kylie Minogue… Vždy je krásny moment vidieť niekoho vo vašej kreácii, aj keď ten človek nemá najmenšie tušenie, kto látku vytvoril.
V akých cenových reláciách sa pohybujú dezény látok spod vašich rúk?
Samotnú metráž si módne značky zadávajú do výroby sami. Hovoríme však o relatívne vysokých čiastkach aj za vytvorenie dezénu, pretože sú robené exkluzívne pre danú značku na mieru a veľakrát aj ručne maľované, čo trvá desiatky hodín. Pri výšivkách som raz navrhoval motív na svadobné šaty, projekt za takmer 80.000 eur, keďže išlo o stovky a stovky hodín ručnej práce. Bol to nádherný pocit, keď si ich klientka prišla vyzdvihnúť a na mieste sa od šťastia rozplakala. Čo sa týka látok, asi najdrahšia bola za 300 eur za meter – čisto hodvábny brokát s nesmiernym počtom farieb.
Kvôli práci pre Driesa van Notena ste sa vymenili Paríž za Antverpy. Prečo ste snívali práve o tejto príležitosti?
Tento belgický dizajnér, ktorý na svetovej módnej scéne pôsobí už niekoľko dekád, bol mojím vzorom, odkedy som sa začal venovať móde. Jeho značka sa preslávila používaním potlačí a farieb ako hlavného vizuálneho prvku. Pre textilného dizajnéra je to úžasná príležitosť, keďže za jednu sezónu treba navrhnúť 40 – 60 dezénov. Možnosť učiť sa, ako pozerať na látky jeho očami, bola fascinujúca. Mal som príležitosť vytvoriť stovky dezénov, ktoré potom on spracoval do nečakaných kombinácií, tvarov a objemov. Dries často oblieka belgickú kráľovnú. Raz prišla priamo do ateliéru na skúšku šiat a on ma pred ňou predstavil slovami: „Toto je Juraj, on pre nás robí kúzla na látkach.“ Nikdy na to nezabudnem. A nech to pôsobí akokoľvek neuveriteľne, ani jednu zlú spomienku na tie štyri roky nemám, a to napriek ponocovaniu v práci a pracovaným víkendom.
Zuzana Zimmermannová
foto archív Juraja Straka
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2021)