Pamätáte si na svoj prvý krok? Na to, či bol malý a opatrný, alebo ste vykročili rázne a odvahou? Pravdepodobne vám pamäť tak ďaleko nesiaha, ale niekedy človek robí prvý krok a pritom dávno vyrástol z detských topánok. Jozef Metelka sa nevzdal a po úraze sa nielen naučil nefňukať a bojovať, ale aj chodiť, bicyklovať, lyžovať či korčuľovať. A vyhrávať na najelitnejších športových podujatiach vrátane olympijských hier.
Vy určite nebudete z tých, čo ako deti obsedeli na jednom mieste a rodičia o nich ani nevedeli…
To teda nie, priznávam, že moje „začiatky“ boli ťažké (smiech). Niečo z toho si pamätám a iné zasa nie, ale lyžujem od troch rokov – na svahu som stál prakticky skôr, ako som sa naučil poriadne chodiť, na bicykli to ťahám rovnako dlho a tenis som hrával od šiestich rokov. Keď som bol malý, bol som veľmi neposedný, mama ma musela občas kvôli všetkej tej nepleche, ktorú som narobil, ponaháňať varechou.
Ale vzala vás aj na kopec, od nej máte v sebe lásku k šporovaniu, však?
S mamou a bratom sme prechodili všetky hory navôkol, neskôr sa k nám pridal aj otec a v Tatrách sme celá rodina boli ako doma. Prešli sme celý Považský Inovec, hrady a zámky, pochodili chodníčky, cez ktoré som mal cestu k športu doslova vydláždenú. Nemal som nad čím premýšľať, ako dieťa som iba robil to, čo ma bavilo. Rodičia svojím prístupom môžu potomkom veľakrát ukázať, ktorým smerom je dobré sa uberať…
Niekedy sa záujem o šport zlomí v období puberty a prevládnu iné záujmy. Neťahalo vás to do partie, na žúry?
Zo základnej školy som šiel na gymnázium, kde som zistil, že matematika asi môj chlebík nebude. Prevládli humanitné vedy, ale stále ma držal šport. V tom čase som sa už celkom solídne venoval tenisu, hrával som ho súťažne, ale nie s nejakou veľkou slávou. Možno mi chýbal dostatok trpezlivosti, navyše som inklinoval aj k hokeju, plávaniu, bicyklom… Nikdy som nemal chuť nechať šport na pokoji, moja partia boli športovci a moje žúry, to boli tréningy a športoviská, fitko alebo aj obyčajný biliard, s ktorým sme skúsili hrať dokonca piešťanskú ligu (smiech).
Po strednej škole ste odišli do Oxfordu, no nie hneď študovať…
Nechcel som ostať doma, chcel som ísť niekam „von“ a nevyhovovalo mi, že u nás sa berie ako samozrejmosť, keď po strednej škole ide hneď každý na vysokú. Prečo by som nemohol mať rok voľna a byť zároveň prijatý na výšku? Myslím, že je dobré, ak človek najskôr získa istý rozhľad, ak má druhým čo ponúknuť a vie sa o seba postarať, pričom je bohatší o skúsenosti z reálneho života. Vtedy sa dá aj teória lepšie spájať s praxou. Páčilo sa mi, že v Anglicku je toto možné. Spravil som si domáce i medzinárodné trénerské a rozhodcovské licencie, získal som aj licenciu lyžiarskeho inštruktora, začal som trénovať vlastných klientov a o návrate domov som vôbec neuvažoval. Anglicko mi otvorilo množstvo dverí, ktoré, ak by som ostal na Slovensku, by som ani len neuvidel. Objavil som iné myslenie, zlepšil si jazyk, spoznal novú kultúru, vstúpil som do sveta, kde žijú milióny ľudí v celkom inom systéme. Ako keď niekto žije na dedine a odrazu príde do Bratislavy, kde sa mu otvoria od úžasu oči dokorán… Napokon sa všetko vyvinulo inak. Mal som úraz a s tenisom, s ktorým som vlastne v Anglicku podnikal, bol odrazu koniec.
Nevadí vám vracať sa k tomu okamihu?
Nič z toho, čo sa stalo, som dodnes z pamäte nevytesnil. Jednoducho, šiel som na motorke a bum! Do cesty mi z vedľajšej cesty vbehlo auto. Bol to úplne normálny pád, aspoň som si to spočiatku myslel. Spadol som už predtým toľkokrát na bicykli alebo na lyžiach, bol som presvedčený, že toto nebude o nič horšie. Po chvíli, keď sa noha hýbala tam, kde sa hýbať nemala a začala dosť bolieť, pochopil som, že sa asi mýlim. Pár týždňov v nemocnici sa lekári pokúšali nohu zachrániť, ale napokon sa rozhodli pre amputáciu.
Zvyknete vravieť, že „našťastie“.
Áno, našťastie, pretože mi už na začiatku vraveli, že ak nohu zachránia, bude podľa všetkého imobilná. Je to taká ľudská vlastnosť, že chceme všetko zachraňovať, ale v dnešnej dobe dokonalej techniky je zbytočné plakať nad rozliatym mliekom, keď máme čerpadlo, ktoré ho dostane späť do pohára. Je to tak aj s nohou – technológia existuje, len ju človek musí chcieť použiť.
Nemali ste čierne myšlienky?
Príliš som to neriešil a dnes pri pohľade späť viem stopercentne povedať, že by som sa za tých istých okolností rozhodol pre amputáciu aj sám a bez zaváhania. Ani by som nepremýšľal, či zachraňovať, preč s tým! Na druhej strane, v takejto extrémnej situácii vlastne človek nikdy nevie, čo je správne a či neskôr nebude ľutovať, že sa na začiatku o čosi nepokúsil. Ja neľutujem. Spoznal som od úrazu množstvo ľudí s podobným osudom, ktorým nohu zachránili, no ostala nefunkčná, prakticky ich v živote obmedzuje a mnohí vďaka tomu skončili so športom alebo aktívnym pohybom.
Ležali ste v oxfordskej nemocnici, ďaleko od rodiny, pred vami vážna operácia a nejasná predstava o budúcnosti. Kto vám počas týchto dní najviac pomohol?
Mal som okolo seba tím skúsených lekárov. Každý z nich mal odborný pohľad na každú etapu procesu, ktorý ma od úrazu čakal. Jedným z nich bol doktor Slater, ktorý takých, ako som ja, poznal neúrekom. Raz mi povedal, že keď bežal maratón, predbehol ho bežec s karbónovou nohou, „Blade Runner“. Vravel mi, že dnes je technológia umelých protéz na vysokej úrovni a bude ešte lepšia. A ak budem chcieť, môžem raz svoju končatinu nahradiť novou „nohou“ tak, akoby bola pôvodná.
Učili ste sa chodiť celkom odznova ako dieťa?
To je celkom presné, áno, učil som sa chodiť ako dieťa. Najprv som dostal na nohu akýsi kovový rám, vystlaný vzduchovými vankúšmi, aby si zvykla na tlak, ktorý predtým nepoznala. Je to potrebné, kým sa človek opäť postaví na dve nohy. Pokračovalo to obyčajnou „nohou“ a pár prvými krokmi ako batoľa, potom, keď sa chôdza stabilizuje, dostáva pacient lepšiu, trvalejšiu protézu. Môže byť karbónová alebo plastová, ja som ale zástancom myšlienky, že každý má dostať hneď to najlepšie, pretože sa tým predchádza mnohým chybám. Páči sa mi prístup, že ak niečo robím, mám na to tie najlepšie podmienky, a teda to všetko ide ľahšie a rýchlejšie. Riadil som sa tým už pri tenise i lyžovaní a vždy mi to fungovalo.
Naučiť sa opäť chodiť bolo zrejme náročnejšie ako najtvrdší tréning, čo ste kedy zažili…
Netvrdil by som, že to pre mňa bola hrozná makačka, ale všetko je to v hlave a ja som veľmi chcel opäť stáť na nohách. Každý človek berie hocijakú aktivitu, ktorú robí veľmi dlho, ako samozrejmosť, ako zautomatizovanú činnosť a s chôdzou je to rovnaké. Ale vrátiť sa celkom naspäť a uvedomiť si, že spočiatku musíme v sebe nosiť veľkú túžbu po zdokonalení sa, nie je vôbec jednoduché. Úvaha o návrate na samý začiatok je vlastne poriadne ťažká. Veď my si už ani nepamätáme na svoj prvý krok, spravili sme ho tak dávno, že ho nosia v spomienkach možno akurát tak naši rodičia. Nevedel som, ako sa to robí. Našťastie ale naše telo má akúsi pohybovú pamäť a nakoniec to bolo podobné, ako keď vezmete do ruky prvý raz hokejku, sadnete na bicykel, chytíte loptu alebo si obujete korčule. Alebo ako keď dostanete nové topánky, musíte ich rozchodiť a zžiť sa s nimi.
Dokončili ste univerzitu a vrátili sa k športu…
Školu som prerušil hádam na pol roka a zasa som bol pri knihách. Tenis som ale odsunul na vedľajšiu koľaj, nevidel som v ňom budúcnosť a tušil som, že sa v ňom viac nebudem zlepšovať. Úraz sa mi stal v marci, v apríli som sa vrátil z nemocnice, v júli som nabehal na motorke 8.000 míľ po Európe a v zime som lyžoval v horách. Návrat ku športu bol veľmi dynamický, odkladaním by sa u mňa nič nevyriešilo, len by som si tým ubližoval. Aj tak som nikdy nesedel doma na zadku…
Ešte na univerzite som spoznal dobrého kamaráta Bena. Keď som bol v nemocnici, nikdy neprepásol šancu prísť ma navštíviť. S ním som sa aj vydal na motorkový trip po Európe. Po návrate z nemocnice sme s Benom jazdievali na bicykli a po skúsenosti s horským bicyklom, do ktorého som bol blázon, som sadol na cestný bicykel, hoci vždy som sa chytal za hlavu, že aký kôň by už len robil cestnú cyklistiku, takú nezáživnú činnosť, kde sa ide monotónne po asfalte… Dostal som sa do klubu Zappi´s, ktorého majiteľ Flavio Zappi zhodnotil, že mi to celkom ide, že mám prísť znova, a tak som sa nenechal ponúkať a s Benom sme odrazu za nich jazdili pravidelne.
Ako dopadli prvé vážnejšie preteky?
Keď raz Ben spomenul, aby som skúsil nejaké obyčajné preteky, zamietol som to, zdalo sa mi, že mám málo „nabehané“, veď som po úraze prakticky začínal. Bol som sa však na súťaži pozrieť a do ďalšej som sa už prihlásil sám. Pretekali sme na uzavretom okruhu a mne sa ten adrenalín tak zapáčil, že som jazdil a jazdil, až som skončil v Británii medzi elitou. Väčšia „sranda“ to už bola s dráhovou cyklistikou na velodróme, o ktorej si mnohí myslia, že sa ide dookola kolo za kolom a že je to maximálne nezaujímavé. Tam sa ale dejú také veci! Stačí vyjsť z optimálnej dráhy len zopár centimetrov a už cyklista zajazdí iné kolo, prejsť ideálne všetky kolá sa vlastne ani nedá, a to znamená, že to prináša stále nové časy a situácie.
Ale aj pády zranenia. Neobávali ste sa?
Na traťový bicykel som vlastne sadol tak trochu zo špásu, keď sa konal európsky pohár v Newporte. Vravel som si, že to vyskúšam, ale trochu som sa obával, či nespadnem, keď z nejakého dôvodu prestanem točiť nohami. Na traťovom bicykli totiž nesmiete odrazu prestať točiť nohami, inak letíte a „pobozkáte“ sa s dráhou, na takomto stroji sa „dojazďuje“, spomaľuje postupne, až sa sám zastaví. Deväť dní pred šampionátom som teda sadol na bicykel, všetkých som oklamal, že som už na takej trati voľakedy dávnejšie jazdil (čo nebola pravda) a po pár tréningoch som si z európskeho šampionátu odniesol striebro a bronz. Ako človeka, ktorý prišiel prakticky bez skúseností, bez zázemia a na požičanom bicykli ma to nesmierne nakoplo.
Tam sa mi stalo aj čosi, na čo dodnes rád spomínam. Po prvom kole ma pozval jeden človek na varené jedlo, ktoré sám pripravil, venoval mi zopár sponzorských „drobností“ a keď som sa dostal do druhého kola medzi štvoricu najlepších, ktosi neznámy ma oslovil, nech vyskúšam diskové koleso a ukážem, čo viem. Človeku, ktorého nik nepoznal, dali bicykel, koleso i jedlo… neviem, koľkokrát za život sa takéto veci stávajú, ale nie je to bežné, lebo odvtedy som nič podobné nezažil. No a po šiestich týždňoch, odkedy som začal súťažne bicyklovať, som odišiel do Mexika a na majstrovstvách sveta som vybicykloval zlato, svetový rekord a dve strieborné medaily.
Používali ste špeciálnu bionickú nohu – vravelo sa, že je prvá v Európe…
Išlo o bionickú protézu americkej firmy BiOM, ktorú som mal tú česť nosiť ako prvý Európan. Nie je však konštruovaná na šport, preto ju už dnes veľmi nepoužívam. Je výborná na chôdzu, uľahčuje pohyb po nerovnostiach a po schodoch, ale nehodí sa na fitness, cyklistiku, do hôr alebo extrémnych poveternostných podmienok. A na to, aby som so sebou pri cestovaní niesol niečo, čo je mi príťažou, ju momentálne nepotrebujem (smiech).
Máte na každý šport inú „nohu“?
V podstate áno, je to to isté, ako keď máte na každý šport inú obuv. Keď ráno otvorím skriňu, vypadnú z nej na mňa moje karbónové nohy (smiech). Mám dve nohy prispôsobené na lyžovanie, dve nohy na chôdzu, inú na horský, dráhový i cestný bicykel, inú používam na korčule, už ani neviem, na čo všetko ich mám. Je ich skrátka dosť…
Gabina Weissová
foto Martin Dlugoš
Celý rozhovor si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2017)