Jeseň je veľmi neporiadna žena! Tu si zabudne rukavice, tam hodí šál, tam visia pančucháče, na stole nechá rúž, na nočnom stolíku brošňu, do hrnčeka hodí náušnice, nezatvorí parfum, neočistí kefu od vlasov… Nič jej nie je sväté, „co nikoliv, to také“ a neuhne ani pred Parížom.
Jesenný Paríž je iný ako jarný. Trochu menej sa možno leskne, no je oveľa farebnejší, svetlo je mäkšie a keď spŕchne, slnko sa obzerá v každej kaluži.
V Paríži je veľa stromov a na jeseň všetky posielajú do ulíc listy. Hocikde v kaviarni si ich môžete prečítať. List nájdete na stole vedľa popolníka, na schodoch cestou do metra, dáke sú „zašprajcnuté“ na kovovom ornamente pouličnej lampy, iné nesie vietor, vplietajú sa ako nepravidelné dekórum do kvetinovej výzdoby v Luxemburských záhradách, nesie ich voda vo fontánach, ba keď sa veziete autom, zdá sa, že nie jeseň prišla do Paríža, ale že ona to tu vlastne spravuje a má pod palcom ako dáka neporiadna maitresse de la maison…
Neuznávam bezcieľne chodenie po pamiatkach, ak sa chvíľu nehovorí o literatúre, začne mi v rozhovore chýbať. V Paríži však musíte na literatúru ustavične myslieť. Zakopávate o ňu ako o jeseň. Moja parížska cesta bola najmä Hľadaním a nachádzaním Marcela Prousta. Skončila sa na cintoríne pri Proustovom hrobe.
Aký je teda Proustov Paríž? Je to Paríž, ktorý vznikal počas Belle Époque… V ňom prežil pán Proust väčšinu svojho života a v ňom sa odohráva i jeho román Hľadanie strateného času. Čo teda v jesennom Paríži hľadať, ak chcete nájsť Prousta?
Belle Époque bolo nádherné a komplikované obdobie plné veľkých zmien. Proust zažil elektrifikáciu, zavádzanie vodovodov, výťahov, telefónov, vznik filmu, po Paríži prestali premávať konské električky a začali jazdiť autá, prežil zlatý vek svetových výstav, videl, ako stavali Eiffelovu vežu, Grand a Petit Palais, železničnú stanicu d’Orsay i prvú linku metra.
Ach, keby som uľpievala na detailoch, poženiem svoj parížsky sprievod až na Rue du Faubourg Saint-Martin, ale fajnový Proust by dnes asi nerád priznal svoje väzby na desiaty obvod, tak radšej na Malesherbes, neďaleko kostola Madeleine, dom vraj ešte stále stojí, aj Colonne Morris, stĺp, ku ktorému sa mladý Marcel denne ponáhľal, aby z plagátu zistil, čo dávajú v opere a hlavne, kto hrá, možno Sarah Bernhardt, ktorá túžila mať velikánsky leopardí chvost.
Proustova škola, Lycée Condorcet, susedila s kostolom Saint Louis d’Antin na rue Caumartin. Štvrtky bývali voľné a ak to počasie dovolilo, trávil ich v záhradách na Champs-Elysées. Tu sa hrával s rusovláskou Gilbertou, dcérou Charlesa Swanna a Odette de Crécy, v skutočnosti s Mariou de Benardaky, dcérou poľského šľachtica.
Sarah Bernhardt, mimochodom, žila na Rue Fortuny, v ulici, ktorú obývali herečky a kurtizány. Dom literárnej postavy Odette de Crécy v Hľadaní na ulici La Pérouse, neďaleko Etoile, by vyzeral takmer rovnako.
Na Haussmanovom bulvári sa nachádzal bývalý domov bankára a zberateľa umenia Edouarda Andrého a jeho manželky a umelkyne Nélie Jacquemart. Nóbl salón, v ktorom však Marcel Proust nikdy nebol hosťom, no pohyboval sa v rovnakých spoločenských kruhoch a salónoch. Navštevoval salón Genevièvy Straus, dcéry skladateľa Fromentala Halévyho, vdovy po Bizetovi, ktorá sa vydala za vplyvného právnika Emila Strausa. Tam sa stretol s mnohými osobnosťami, ktoré inšpirovali jeho postavy – Charles Haas bol jedným z modelov pre Swanna, Comtesse de Greffulhe pre vojvodkyňu de Guermantes. Keď parížsku spoločnosť rozdelila Dreyfusova aféra, jej salón sa stal miestom, kde sa stretli prívrženci Dreyfusa. Maliar Edgar Degas a hudobný skladateľ Claude Debussy, naopak, dali tomuto salónu zbohom…
Neskôr sa aj Proust presťahoval na Hausmannov bulvár. Na stodvojku. Tu v posteli napísal Hľadanie… Chodieval do reštaurácie Larue na Námestí Madeleine a do kaviarne Weber na rue Royale. V kvetinárstve Lachaume si denne kupoval čerstvú orchideu, ktorú nosil pripnutú podobne ako jeho Swann na klope saka.
Boli sme v Opere Garnier, v hoteli Ritz, bývali sme neďaleko Boulonského lesíka. Konské povozy s dámami rôzneho stupňa vážnosti sú síce preč, ale lesík sa nezmenil.
V roku 1919 sa presťahoval na 16. Rue Hamelin 44 (teraz trojhviezdičkový hotel), kde 18. novembra 1922 zomrel – neďaleko miesta, kde sa narodil. Zádušná omša sa konala v kaplnke Saint Pierre de Chaillot na Avenue Marceau, ktorú teraz nahradil väčší kostol. Bol pochovaný na cintoríne Père Lachaise. Otec Lachaise bol spovedníkom Ľudovíta XIV. Okrem honosných hrobov, ktorých je takmer milión, je v kolumbáriu uložený popol ďalších stovák významných osobností. My však hľadáme Marcela Prousta. Stretnutie s ním odďaľujeme podobne ako on v jednej zo svojich čŕt prečítanie vlastného textu, doprajeme si jesenné chodníky a cestičky medzi hrobmi, zastavenia pri jeho súčasníkoch, priateľoch alebo milencoch, stretávame hudobného skladateľa Raynalda Hahna, Sarah Bernhardt, Odettu, Gilbertu, tu leží monsieur Swann, Père Lachaise nie je len, ako hovorí básnik Mihalkovič, spomienkovým modelom mesta. Je miestom, kde odpočívajú spisovatelia so svojimi literárnymi postavami…
Čo sme nestihli v meste, dopovieme si tu. Vyberám z tašky keramického vtáčika z Modry a kladiem ho na hrob milovanému autorovi, za ktorého sa potichu pomodlím. Spoza vedľajšieho pomníka vyjde hornista a zahrá Ravelovu Pavanu pre mŕtvu infantku. Hornu alebo lesný roh máme my, Šikulovci, v erbe. Z gaštanov opadáva lístie. Aj gaštany. Som dojatá podobne ako na proustovských koncertoch, ktoré pripravila Spoločnosť priateľov Marcela Prousta. Neďaleko nás sa zhovárajú chlapi, ktorí sem prišli hrabať lístie. Potom sa potichu s kamarátkami smejeme, že sme sa stali možno najväčšími priateľkami Marcela Prousta, toľko podujatí, výstav, koncertov či miest s proustovskou tematikou sme navštívili.
Jeseň je veľmi neporiadna žena. Ráno v Paríži cestou do metra cítite jemný odor vädnúceho lístia, možno trochu zaúdený dymom z komínov. Túžite po kabáte, ktorým sa s ňou farebne zladíte. A večer, keď svietia pouličné lampy a na chodníkoch žlto blikajú drobné lístočky, zrazu viete, že onedlho budú Vianoce. Potrebujete si kúpiť niekoľko kilogramov kníh na zimu, tešíte sa domov, ale zároveň viete, že pod pulóvrom vám srdce bije na parížsku nôtu a nechcete, aby sa to skončilo, naopak, chcete, aby ten šelest trval čo najdlhšie, aspoň kým sa trebárs na jar do tohoto mesta nevrátite.
Nech sú vaše novembrové pochôdzky po cintorínoch farebnými prechádzkami prežiarenými jesenným slnkom. Vaša Veve
Veronika Šikulová