Ležím na posteli, spadne mi na zem mobil, zohnem sa a chcem ho zodvihnúť, vtom však akoby zafúkal dáky podposteľový vietor, čo zdvihne iný prach, než ten, čo tam leží… vietor mi duje do plachiet, posteľ je loď a na mňa všetko čaká, dni, ktoré splynuli, sa rozvíjajú ako mapky neobjavených pobreží, posteľ je plachetnica, nadúva sa jej plachta, moja mladšia sestra Aga je znova ešte raz zubatý strašný žralok, ktorý tu okolo pláva, teraz, teraz sa blíži, vreštíme obe na ratu, pribieha mama, chvíľu je obraz zarámovaný verajami dverí, potom sa stáva veľrybou, a zo žraloka je plavčík, kričíme všetky tri, zrazu ktosi klope na radiátor a z izby vyjde tatko, nemôže písať, vyrušujete, súdružky, vietor nám však veje do plachiet, práve je strašná fujavica, spúšťame do mora plavčíka a hádžeme mu koleso, aby sa neutopil, vetrisko fackuje našu úbohú bárku, smršť, ktorá jedného dňa ustane, ba jednej noci prestane fúkať, fúkať vietor, pravdaže, najskôr zoslabne, celkom je nehlučný a slabý, a kde sú všetky tie postele, z ktorých boli lode a niekedy hrady s opevnením z guličkovej periny, nemocnice plné bábik pripomínajúce lazaret a zoologické záhrady, študovne, bufety, bary, skrýše, strelnice, záhrady, pod každou poduškou dáky poklad, kde sú, kurnik, tie postele s vankúšmi z tichého bieleho husieho peria, čo sme na Dubovej pri slabom svetle v kuchyni driapali a nemohli sa smiať, lebo pierka lietali po kuchyni ako dáke mini húsky, niektoré sa nám zblízka pozerali do očí a do nosa, a keď ste si kýchli, to bolo úplne najhoršie, zo stola vyletovali ďalšie a ďalšie, a niektoré pierka napriek všetkému občas vystrčili z vankúša alebo z periny pazúriky a driapali, a všetky čudne voňali, a komu fúka do plachty môj vietor?
Pozerám pod posteľ, som dievča, varuje ma babičkina sestra Ilon, odkúpili si s mužom Mihálom hradlársky železničiarsky domček, čo stál pri trati, ktorý vyzeral ako domček pre bábiky, je v ňom len sporák, stôl a kanapa, no neskôr v strede dvora postavili izbu, možno dom, ja si pamätám len izbu, do ktorej ma popoludnie čo popoludnie ukladali spať, kráčali sme chodníkom krížom cez dvor, a v izbe sa nekúrilo, bola v nej taká zima, že Ilon v kuchyni na šporhelte nahrievala perinu a utekala predo mnou, aby tá perina nevychladla. Nechcela som jej kaziť radosť, vychladla vždy, aj tak ma takú úplne malú len v pančuškách a flanelovej košieľke uložili pod ňu spať, všetko ma od zimy bolelo a poštipkávalo, dymilo sa mi z úst. Keď Ilon zatvorila dvere, predstavovala som si, že na mňa spadla snehová lavína, mama nám vravela, že pod ňou človek prežije, alebo že fajčím, pozorovala som paru a rátala kvietky na perine priečne aj pozdĺžne, kým som nezaspala, prebudila som sa až na to, že Ilon strčila hlavu do dverí a povedala: „Nespí.“
V lete mala okná plné nakladaných uhoriek a ruslí, zelenkavé trojlitrové poháre s celofánom svietili z malých Ilonkiných okien ako dáke zdobené lampy, jemne zahmlené tienidlá, so zvláštnym zeleným prídychom, čosi dnu spočíva, zelenkavá, čo oddeľuje príbytok od okolitého sveta, tienidlá ako úryvky z Iloninej záhrady, také rozmarné, vláčne, radostné aj tajomné, okná do tajomného sveta, chodili sme s perinou dvorom a ja som sa tuším už vtedy pozerala okolo seba, čo by sa mi hodilo do knižiek, zbierala som pierka, a v strede toho dvora tuším stál strom. Na jar vyzeral ako cvičiaca nevesta, hýbal pažami a striasal kvety, aj v záhrade rástli samé kytice a niektoré kvety boli o hlavu vyššie odo mňa a bránka do tej záhrady bola drevená a cez niektoré špáry bolo vidieť svet, stála na drevených šveleroch, čo vyhodili železničiari, tými niekedy Ilon prikurovala a tak to u nej v tej malilinkatej kuchyni, v ktorej bol len sporák, stôl pre dvoch, pre Ilon a Mihála, a kanapa, voňalo a vlastne aj vyzeralo ako v lokomotíve, cez okná namiesto krajiny bolo vidno podmorský svet, uhorky boli morské živočíchy, rusle, hady a morské koníky, kôpor sa stal riasami…
Ilon sedávala za stolom a preberala fazuľu, oproti nej Mihál, potichu si šúľal cigarety a vôbec sa nezhovárali. Zvuk strakatej fazule padajúcej na dno plechovej misky sa stával rozhovorom, rečou.
Pozerám pod posteľ a vidím až do Ilonkinej záhrady. Všetci sa minuli. Vtedy sa znovu zdvihne vietor, z prikrývky postele sa stáva plachta a ja sa vraciam do prístavu…
– Nespí, – hovorí dcéra, ktorá strčí hlavu do dverí.
Poriadne sa pozrite pod postele, uvidíte, kam dovidíte! Radostný septembrový vietor do plachiet vám želá Veve.
Veronika Šikulová