Gabina Weissová
foto Jozef Barinka a archív p. Kleina
Okrídlené lietajúce auto je už dlhé desaťročia akousi romantickou víziou človeka, túžiaceho po výšinách. Zatiaľ sa ju však nepodarilo doviesť do dokonalosti. Vďaka skvelému dizajnérovi, konštruktérovi, pilotovi, pedagógovi a tak trochu aj vizionárovi Štefanovi Kleinovi však svitá nová nádej pre naplnenie jedného bláznivého ľudského sna…
Pilotnú licenciu ste vraj získali skôr ako vodičák na auto. Túžili ste odjakživa „odlepiť sa od zeme“ a vzniesť sa do výšin?
Musím povedať, že ako rodina sme navonok veľmi nudní, pretože sa pri našich stretnutiach rozprávame monotematicky – len o lietaní (smiech). Dokonca sme už aj premýšľali, či náhodou neexistuje nejaká aviatická genetická mutácia, lietaním sme totiž „strihnutí“ skoro všetci už vo štvrtej generácii. V mojom prípade zohral kľúčovú rolu otec a robil to veľmi rafinovane, aj keď sme mali s bratom pocit, že sa s nami iba hrá. V dobe nášho detstva nebolo nič, ani ktovieaký trh s hračkami, čo by kreatívnym ľuďom ponúkalo priestor na improvizáciu. No náš otec bol majstrom improvizácie! V hračkárstve nás odhováral od kúpy všakovakých brakov so slovami, že si predsa sami dokážeme vyrobiť oveľa lepšie hračky. Ukázal nám, ako na to, nechal nás, nech majstrujeme a zasiahol až vtedy, keď sme si s niečím nevedeli rady. Táto hra mala perfektné pravidlá.
Aj ste si zostrojili čosi zaujímavé?
Najhravejšie obdobie sme prežívali v čase Vianoc. Raz sme si vymysleli „lyžochod“, aby sme ukojili našu túžbu pohybovať sa veľkou rýchlosťou po snehu. Náš stroj mal tri lyže a otec nám pomohol s jeho riadením – veľmi pripomínalo riadenie lietadla. Dnes viem, že v tom bol zámer, aby sme na ten pocit zvykli. Mama zasa mala dar zohnať všetky možné materiály, z ktorých sme to všetko vyrábali. Keď sme mali dvanásť, trinásť rokov a zostrojovali naše prvé aeroplány, zapojila aj svoje kamarátky a spolu nám pomáhali s poťahovaním krídel. Mali sme prekrásne detstvo a rád na tieto príhody spomínam.
Myslíte, že je nevyhnutné, aby sa budúci úspešný dizajnér od detstva konfrontoval s dizajnom?
Vôbec nie, ja som nechodil ani len do ľudovej školy umenia. Chcel som sa pozrieť, ako to tam funguje, ale keď som otvoril dvere a videl, že všetci kreslia vodovými farbami to isté, odišiel som. Ako dieťa som cítil, že by ma to nebavilo a radšej som sa šiel naháňať s kamarátmi. Dôležitá je u človeka tvorivosť a trúfam si povedať, že sme mali ďaleko lepšiu ľudovú školu umenia u nás v garáži. Mala zvláštne kúzlo, chodili tam za nami všetky deti z ulice. Akoby aj nie, keď sme tam ako malí chlapci zvárali autogénom a vždy, keď sa nám podarilo vyrobiť niečo zaujímavé, spolu sme to aj testovali. Vyrábali sme šarkany, čo nás ťahali, lebo sme ich nevládali udržať v rukách, lodičky, lietajúce sánky…
Lietajúce sánky? To znie ako sci-fi…
Chceli sme sa sánkovať a robiť pritom vo vzduchu dlhé skoky. Sánky s tromi krídlami sme testovali tak, že sme ich umiestnili na strechu starej Octavie Combi a keďže som bol najľahší, musel som ja skúšať, či sánky fungujú. Brat s otcom šli autom asi osemdesiatkou a ja som hore v tých sánkach pišťal ako o dušu. Dnes sa na tom smejem, ale niektoré naše pokusy boli skutočne nebezpečné a nevyhol som sa ani úrazom či zlomeninám.
Mali ste nalinajkované, že budete pilot ako váš otec či starý otec?
Rodičia nás nezaťažovali predstavami, čím by sme mali byť, v tomto boli voľnomyšlienkari. Otec však tušil, že nás to ťahá k letectvu, k vytváraniu mašín a dostatočne nás nakazil vírusom lietania. Brával nás na letisko, kde sme napriek tomu, že sme nesmeli vkročiť na palubu lietadla, zažili mnoho dobrodružstiev. Schoval nás ako deti v hangáre, prikryl plachtou a keď nás nik nevidel, dovolil nám sedieť v aeropláne. V neskoršom veku sme s bratom hodiny sedávali vo vetroni a snívali, že letíme. Hneď, ako to bolo možné, začali sme lietať aj reálne a popritom sme začali konštruovať aeroplány. Brat šiel na dopravnú školu a ja som už niekedy v čase maturít cítil, že ma nesmierne baví modelovať. Dostal som sa najskôr bez prijímačiek na strojarinu, no vybavil som si individuálny plán, chodieval som modelovať a odlievať k architektom a počas vojny som sa perfektne pripravil na talentovky na dizajn. Medzitým som totiž objavil ateliéry VŠVU na Koceľovej a zistil, že toto presne chcem robiť.
V čom spočívala príprava?
Rok som intenzívne kreslil a modeloval. Keď ma prijali, bol to najšťastnejší deň môjho života, prežil som (a doteraz tu na škole prežívam) doslova nirvánu. V prvom ročníku som stretol Ivana Čobeja, ktorý dizajn tiež začal študovať po vojne. Úžasné na tom bolo, že napriek režimu bol dizajn úplne slobodný, dokonca mi profesor povedal, že ak mám tému (a tých som mal neúrekom), mám si sám nejakú vybrať a na nej začať pracovať. V tomto ateliéri, kde teraz študuje dvadsaťštyri študentov, sme si vtedy s Ivanom robili, čo sme len chceli. Potreboval som sud epoxidu? O chvíľu som ho mal… Limitovala nás len spoločenská situácia a uzavretosť v rámci kontaktov, ktoré sme vtedy so svetom nemali ako nadviazať.
Voľakedy sa študenti dizajnu nezaobišli bez ceruzky a skicára. Dnes im množstvo práce uľahčujú počítače…
Z hľadiska tvorivosti ostáva charakter umenia stále rovnaký, len nástroje sú iné. Aj dnes je základom ceruzka a skicár. Ak študent nedokáže dobre kresliť bez počítača, nebude to vedieť ani s ním. Čo sa však fantasticky zmenilo a je obrovským pozitívom doby, to sú otvorené hranice a kontakty. V 89-om som končil školu, naša generácia vlastne robila revolúciu a s príchodom novej garnitúry aj na VŠVU prišiel čerstvý vietor: chodili sem ľudia z vonku, boli zvedaví, ako pracujeme, porovnávali sme svoje výsledky, skúsenosti, panovala nefalšovaná radosť zo života a otvorenosť, vznikali nové katedry a oddelenia… A to sa týkalo aj mňa. Keď som sa vrátil zo stáže vo Francúzsku, Ľubo Longauer (v tom čase pedagóg na VŠVU) povedal: Tento mladý nám utečie, urobme mu oddelenie! Dokázal u rektora Jankoviča presadiť vznik nového oddelenia transport dizajnu. Na základe sedenia kolégia. Žiadna akreditačná komisia, žiadne spisy, žiadne hodnotiace mechanizmy. A takto funguje naše oddelenie, ba i mnohé ďalšie, dodnes.
Spoznali ste však aj „veľký svet“. Nepomýšľali ste ostať v zahraničí a tam rozbehnúť svoju kariéru?
Vôbec nie, aj keď som mal toľko energie, že by som rozpútal tretiu svetovú vojnu a pracoval som na mnohých projektoch pre zahraničných klientov, napríklad zo Švajčiarska či Francúzska. Mám tam dodnes výborných kamarátov a stretávam sa, ale najlepšie mi je doma. Priťahovalo ma staré známe letisko a bola tu i ďalšia vec: mal som malé deti… Postupne som okrem práce, ktorá ma živila, venoval energiu aj vlastným projektom – elektrickým vozidlám, mestským trojkolkám či dnes už známemu „lietajúcemu autu“.
To vyvíjate takmer dvadsať rokov. Jeho vývoj vlastne začal už keď ste študovali na vysokej škole. Prečo trvá tak dlho?
Áno, aeromobil bol už témou mojej diplomovej práce, mal som v tom čase trochu naivnú predstavu, že raz budeme žiť inak a lietať za hranice (smiech). Nechcel som žiadneho zadávateľa, bola to moja vlastná téma a máte pravdu, od prvej myšlienky až po dnešnú podobu trvá vývoj už dvadsať rokov. Prečo? Medzitým predsa musíte vychovať deti a nejako prežiť (smiech). A je to aj o peniazoch, pretože čím náročnejší projekt si človek vymyslí, tým ťažšie ho dotiahne do konca bez finančnej podpory. V tomto ohľade som mal tak trochu šťastie, lebo keď už nebolo možné financovať vývoj aeromobilu z vlastných zdrojov, náhoda ma dala dokopy s investorom Jurajom Vaculíkom, ktorý ma okamžite pozval k sebe – myšlienka lietajúceho auta sa mu nesmierne páčila.
Hoci výsledok bol neistý…
Sám som ho odhováral a vravel mu, že je to riziko ako blázon! Dnes sme nielen kamaráti, ale aj spoločníci a bez Juraja by som sa ďalej nepohol, ostal by som v garáži. V danom okamihu bol ako spása z neba, vďaka ktorej sa projekt aeromobilu pohol oveľa rýchlejšie vpred. Napokon sme s aeromobilom zažili neuveriteľný úspech – na nedávnej na konferencii v Montreale, organizovanej americkým úradom pre letectvo NASA. A zasa v tom mal do veľkej miery prsty Juraj Vaculík. Tvrdil totiž, že na konferenciu musíme prísť s nakrúteným videom.
Video presvedčilo ľudí z NASA?
Juraj pracuje v reklamnej branži, a tak veľmi dobre pozná účinok pohyblivého záznamu. Prinútil celý náš malý tím, aby sme sa stretli na letisku v Piešťanoch a aby sme aeromobil dostali do vzduchu. Celé sme to vďaka ochote riaditeľa letiska veľmi promptne zrealizovali. Ešte hodinu pred začiatkom konferencie sa video strihalo na Slovensku v Jurajovej agentúre. A keď sme ho konečne mali v rukách, „rozbili sme bank“! Nik v Montreale nečakal, že už sme s vývojom tak ďaleko. V NASA si mysleli, že ukážeme kresby a nejaké vizualizácie a my sme im zatiaľ ukázali, že dokážeme vzlietnuť. V sále nastalo hrobové ticho, potom nasledoval potlesk a my sme po konferencii mohli ísť do hotela na šampáňo (smiech).
Nikdy ste počas vývoja aeromobilu nemali obavy, že niekto vymyslí niečo podobné, alebo vás s nápadom predbehne?
V časoch bývalého režimu som mal veľmi skromné informácie o novinkách v letectve alebo o firmách, ktoré stoja za vývojom a pokrokom v tejto oblasti. Každú správu, ktorá sa ku mne dostala, som vnímal s bázňou a obdivom, meno každého dôležitého človeka mi ostávalo v pamäti. A v Montreale som ich všetkých postretal. Bolo to ako fatamorgána! Odrazu sa z nich stali reálni ľudia, ktorí obdivovali a vyzdvihovali našu prácu. Dnes, rok po konferencii, sme opäť o kúsok ďalej a už nehovoríme len o provizórnom, ale o čistom prototype aeromobilu, na ktorom sa dá stavať.
Komu bude v reálnom svete lietajúce auto určené a aké konkrétne využitie bude mať?
Aeromobil bude pre ľudí, ktorí milujú rýchlosť, dynamiku a ktorí sa potrebujú čo najrýchlejšie prepraviť z jedného miesta na druhé. Taká je predstava v súčasnosti. Stále sme však len na začiatku a ak bude vývoj aeromobilu pokračovať podľa našich predstáv, určite by mala byť škála jeho využitia oveľa širšia. Napríklad v krajinách, kde nie je dostatočne vybudovaná infraštruktúra. Bez obáv ho budú môcť používať aj ženy, v našom aeroklube a tiež vo svete poznáme predsa mnoho žien – pilotiek, aj akrobatiek, kráčajúcich v stopách slávnej americkej pilotky Amelie Erhardt…
Bude aeromobil potrebovať špeciálne upravené cesty a letiskové plochy?
Zatiaľ počítame so súčasným legislatívnym prostredím, teda s momentálne existujúcou sieťou letísk. Samozrejme, aeromobil nemôže pristávať alebo štartovať dajme tomu z diaľnice alebo z cesty, stačí mu však akýkoľvek trávnatý pás s dĺžkou 800 metrov a šírkou približne 30 metrov. Ak by šiel vývoj dopredu, sieť miest, ktoré by aeromobil mohol využívať na štart či pristátie, sa dá rozširovať. Všetko je to otázka budúcnosti.
Kedy podľa vás budú ľudia pripravení lietajúce auto používať?
Ešte stále sme na začiatku cesty vývoja aeromobilu. Náš prototyp ešte stále potrebuje čas a investície, testovanie, skúšanie, aby bol ako využiteľný dopravný prostriedok dokonale pripravený pre sériovú výrobu. Potrebujeme možno rok, možno o čosi viac. Ešte stále totiž kráčame po neznámej ceste, ešte stále sme nadšenými pioniermi nevyspytateľnej expedície (smiech).
Bude ho môcť riadiť ktokoľvek? Aké doklady budú potrebné, aby sme sa mohli posadiť k riadeniu?
Na lietanie sa získava licencia, špecializovaná na rôzne typy lietadiel a na rozdielne účely: dopravný pilot, obchodný pilot, športový pilot… Na aeromobil budete potrebovať najnižšiu kategóriu, teda privátnu pilotnú licenciu, samozrejme, plus vodičák. Je to však otázka vývoja legislatívy, veď si len predstavte, že keď v 50. rokoch lietal na prvom použiteľnom aeromobile pán Moulton Taylor, potreboval k tomu dvadsať licencií, vrátane licencie na návesné vozidlo, na ktorom vozieval krídla aeromobilu. Dnes sa tento počet zúžil na dve.
Postretli vás počas vývoja aeromobilu aj neúspechy, osudové chyby či pády?
Ťažko hodnotiť, čo je úspech a neúspech, pretože aj krok mimo vás môže priviesť k novému poznaniu. Na celom projekte bola najzložitejšia myšlienka samotného spojenia auta a lietadla, pretože ide o dve opozitá: automobil má byť ťažký a má jazdiť po zemi, aeroplán musí byť ľahučký a má lietať vo vzduchu – akoby ste spájali oheň a vodu. Existujú však situácie, kde sa toto na prvý pohľad nezlučiteľné spojenie dá využiť a mojou úlohou bolo nájsť schému, riešenie. Neúspechy? Pohyboval som sa v novom prostredí a sám som sa učil na vlastných chybách. Keď som sa v istej fáze vývoja dokázal odlepiť od zeme, zistil som, že rozpätie krídel 2,5 metra nie je na jazdu po uliciach. Ako príklad môžem uviesť príhodu, keď sme viezli aeromobil do Francúzka na prívesnom vozíku a v historickom centre Lionu sme takmer zhadzovali ľuďom šálky zo stolov. Zmenil som teda koncept tak, aby sa krídla dali vysúvať a zasúvať.
Sedel už v kokpite niekto iný okrem vás? Požičiate aeromobil bratovi – pilotovi?
Môj brat do mňa päť rokov hustil, že to nie je dobrý nápad, lebo urobím zlé auto a zlý aeroplán, že sa to jednoducho nedá spojiť. Hádali sme sa do krvi, ale, našťastie, šiel som do toho rizika napriek všetkým pochybnostiam. V aeromobile ešte okrem mňa nesedel nik iný, kým nie sme s vývojom celkom na konci, existuje tu predsa isté riziko… A brat všetko sleduje z úzadia (smiech).
Máme sa teda pripraviť, že časom budú po zemi jazdiť autá, vysoko na oblohe lietať veľké dopravné lietadlá a niekde medzi tým budú poletovať aeromobily ako ten váš?
Automobilová doprava má jednoznačne problém s presýtenosťou a bude potrebné ju riešiť. Myslím, že mestá prejdú na nejakú reguláciu, objavia sa elektromobily a presun z miesta na miesto nebude už možný na veľkom aute. Ak niekto ponúkne malinkú „bunku“, s ktorou sa strojnásobí prepravný výkon, ľudia to len uvítajú. Prečo má skúter v Taliansku takú tradíciu? Pretože dostať sa s ním v úzkych preplnených uličkách z bodu A do bodu B je rýchle a bezproblémové. V preprave medzi mestami bude mať auto stále svoje miesto, ale určite bude treba hľadať aj ďalšie možnosti prepravy. Sú to hypotézy, ale pomaličky sa napĺňajú…
Mnohí stále nedôverujú „veľkým plechovým vtákom“ a lietanie vnímajú ako nebezpečné. Tých maličký aeromobil zrejme nepresvedčí…
Nebezpečenstvo v minulosti vyplývalo z faktu, že piloti nemali informácie o počasí a polohe lietadla. Keď som pred dvadsiatimi rokmi lietal do Vrchlabí, zakaždým sa tam menilo počasie a ja som o ňom nikdy nemal bližšie informácie. Lietal som ako Exupéry, na aeropláne, ktorý mal len rýchlomer, magnetický kompas, výškomer, variometer, knipel, plyn a rádio, ktoré v daždi obyčajne prestalo fungovať. Na kolenách som mal mapu, triasol som sa a polovicu času som netušil, kde som. Toto všetko sa dramaticky zmenilo: lietadlá majú GPS navigáciu, vďaka ktorej možno presne určiť polohu, autopilot sa stal bežný už aj v malých aeroplánoch a miera rizika je oveľa nižšia. Aj preto budú lietadlá o krátky čas rovnako autonómne ako autá.
Objavujú sa medzi študentmi talenty, ktoré pripomínajú vás v časoch, kedy ste dizajn ešte len študovali?
Čaro výtvarného umenia spočíva v tom, že aj osemnásťročný človek môže byť lepší ako päťdesiatročný. Viete, koľko tu máme talentovaných ľudí, lepších ako ich profesori? Preto ma škola baví, nikdy nemám pocit, že učím. Pre mňa je to perfektná debata s mladými.
Ste doslovne i obrazne veľmi rozlietaný muž. Čo na to vaša rodina?
Osud chcel, že som si manželku našiel v škole. Je kostymérka a celkom reálne sa to dá postaviť aj naopak – mohol by som sa hnevať, že pred premiérou týždeň trávi v divadle a skúša… Nikdy sme v tejto oblasti nemali problém, obaja totiž veľmi dobre vieme, čo pre nás znamená osobná sloboda. Dcéra študuje módnu tvorbu na VŠVU, mám ju takpovediac pod nosom a syn už so mnou spolupracuje na aeromobile a okrem toho študuje pilotný smer na žilinskej univerzite. Ovláda technológie, ktoré ja neovládam, lebo som na to nemal čas alebo mi chýbali možnosti. Také vianočné sviatky u nás napríklad vyzerali tak, že sme sedeli pri stole, jedli a „hrali“ sa s projektom aeromobilu v počítači.
Sklamalo by vás, keby sa odklonili od rodinnej tradície?
Vôbec nie. Projektovanie seba samého do vlastných detí je totiž viac problém ako radosť. Zažili sme však v rodine situáciu, kedy bratov syn asi vo veku ôsmich rokov prepadol rybičkám. Všade chodieval s udicou a my sme sa len neveriacky čudovali, keď si zmeneným hlasom telefonicky objednával v obchode akvárium. S bratom sme dvíhali obočie, ale napokon sme zhodnotili, že ak sa z neho má stať rybár, tak bude rybár… Dnes je z neho najmladší kapitán, lietajúci na Airbuse v Európe (smiech). Výborne „vylietaný“ človek, ktorému občas jeho rybičkové obdobie s radosťou pripomenieme.
Máte vlastnú definíciu dizajnu?
Vtesnať dizajn do poučky nie je hádam ani možné. Ide predovšetkým o tvorivú činnosť, most spájajúci techniku a umenie. Je to slasť, a tá sa dá zažiť vďaka procesu, ktorý vzniká myšlienkou a končí zhmotneným výsledkom. Zážitok, ktorý možno okúsiť vďaka tomu, že čosi vymyslíte a napokon si to vyskúšate. Toto dizajn umožňuje. Dizajn je očarenie na niekoľko rokov. Prečo sú staré objekty také fascinujúce? Stoja za nimi príbehy, mystifikácia, ale aj reálne pozadie, je to krásny „melange“. Ľudia sú už raz takí. Fascinovaní krásou, zmenou, večne v pohybe, nepokojní…
Existuje nejaký objekt, ktorý vám z hľadiska dizajnu mimoriadne prirástol k srdcu?
Mohol by som menovať celý rad aeroplánov od Spitfire po Mustang, ale celkom určite sa zastavím pri športovom lietadle L-40 Metasokol, aeropláne, ktorý vznikol v 60. rokoch v bývalom Československu. Je moja srdcovka a mám naň aj osobné spomienky, pretože sme na ňom lietali s otcom, ktorý si ho v tých časoch s kamarátmi takmer kúpil. Predstavte si, že tento prekrásne konštruovaný aeroplán mal vo svojom „rodnom liste“ napísané, že ide o turistické rodinné lietadlo a dodnes je vo svete neprekonané. Má vynikajúce technické parametre, očarujúce tvary, stvorili ho pre človeka a nie pre športový výkon či armádu. Asi preto sa asi ani niet čo čudovať, že som si ho po revolúcii kúpil hneď z prvých peňazí, ktoré som zarobil. A dodnes na ňom lietam.
Kto je Štefan Klein?
Rodák z Nitry a „otec“ prototypu Aeromobil 3 vyštudoval dve vysoké školy: Strojnícku fakultu SVŠT a odbor dizajnu na VŠVU v Bratislave. Prakticky od študentských čias sa venuje navrhovaniu dopravných prostriedkov a za svoju prácu bol ocenený Národnou cenou za dizajn (v roku 1997) a Baničovou cenou (tú získal v roku 1999 za „ľahký elektromobil“). Štefan Klein v súčasnosti vedie ateliér dopravného dizajnu na VŠVU, ktorý úzko spolupracuje s domácimi a zahraničnými výrobcami a dizajnérskymi oddeleniami iných škôl.