Pochádza z diplomatickej rodiny. Už v mladom veku si obliekal kašmírové svetre a na desiatu mával chlieb s kaviárom. Neskôr študoval na preslávenej módnej škole v Londýne a pracoval v ateliéroch, ktoré obliekajú svetové hviezdy. Napriek tomu módny dizajnér Richard Rozbora stojí obomi nohami na pevnej zemi a podporuje filozofiu slow fashion.
Narodili ste sa vo Fínsku, kde ste žili do štyroch rokov. Je vám táto krajina blízka, navštevujete ju?
Fínsko je pre mňa rodisko, ťažko povedať, či mám k nemu nejaký vzťah, ale vždy, keď sa Fínsko spomenie, tak to vo mne hrkne, čiže musí tam byť určitý citový dojem. Bol som veľmi maličký, ale máme doma farebné fotky a farebné filmy, takže krajina mi je povedomá. Vrátil som sa tam iba raz, pred ôsmimi rokmi, keď moji rodičia pôsobili v Nórsku. Navštívili sme Helsinki a okolité mestečká. Cítil som sa tam veľmi domácky. Okrem toho, určite inklinujem k fínskemu dizajnu.
A čo sauna?
Saunu milujem! Užíval som si ju dokonca ešte v prenatálnom veku! Zato vodku nemusím… (smiech)
Neskôr ste vyrastali v Mongolsku. Máte naň viac spomienok?
Áno, Mongolsko som už vnímal intenzívnejšie, žil som tam tesne pred strednou školou. Asi práve v Mongolsku som získal svoj prvotný vzťah ku kašmíru. Mongoli, dodnes veľkí producenti kašmíru, vyrábali vtedy tento materiál pre Švajčiarov. Nosil som kašmírové pulóvre a iné teplé oblečenie, lebo tam zúrili mínus 40-stupňové zimy a jedine kašmír dokázal zahriať. Tiež si spomínam, na tamojšiu púštnu krajinu. Každý rok v prvej polovici leta ma absolútne uchvátilo, keď púšť rozkvitla. V nadmorskej výške vyše dvetisíc metrov vegetačné obdobie trvá veľmi krátko. Prišli dni, keď púšť celkom sfialovela, zaplavili ju kosatce a o ďalší týždeň mala už celkom inú farbu, keď kvitli napríklad plesnivce. Zaujímavým zážitkom bola pre mňa púštna búrka. Inak Mongolsko v tých časoch pôsobilo ako Sibír, nič tam nebolo dostať, jediné, čo sa dalo kúpiť v ruských obchodoch, bol čierny kaviár. Jedli sme ho obrovské kvantá na čiernom chlebe s maslom. Možno nám to dalo dobrý energetický základ do života. Paradoxne, v tejto zabudnutej a neobjavenej krajine som sa stretol s tými najluxusnejšími vecami – kašmírom a kaviárom, miestni ich však vôbec nevnímali ako luxus.
Prednedávnom ste s bratom Robertom podnikli cestu do Mongolska a Číny. Zmenila sa krajina vášho detstva?
Áno, je to obrovská zmena! Napríklad architektúra, na miestach, kde stálo iba zopár budov a väčšinou len jurty, sa teraz vypínajú výškové domy, mrakodrapy, luxusné hotely. Keď sme tam kedysi bývali my, aj fotky sme si museli nechať vyvolávať v Číne a do Číny sme chodili nakupovať ovocie a zeleninu. Mongoli teraz veľmi vzhliadajú k Južnej Kórei, v reštauráciách ponúkajú kórejské jedlá, ktoré sa tešia veľkej obľube. Mal som ich možnosť ochutnať, nikdy by som neveril, že mi bude chutiť viac v Mongolsku, než v Číne. Keď som bol malý, po Ulanbátare sme sa nemohli pohybovať úplne voľne. Dnes je to moderné a funkčné mesto, neskutočne čisté, mladí ľudia vyzerajú super, sú perfektne oblečení. Prosto, iná krajina.
Váš otec pôsobil v diplomatických službách, takže ste sa museli často sťahovať. Nevadila vám neustála zmena?
Naopak , zbožňoval som to! Niekedy som mal dokonca pocit, že dlhšie ako tri roky na jednom mieste nevydržím, že ma to tam už nebude baviť. Naučil som sa za krátke obdobie do seba nasať čo najviac z tej-ktorej krajiny, zažiť všetko, čo ponúkala a potom zasa ísť ďalej. Aj keď človek takto strácal kontakt s priateľmi či spolužiakmi. No dnes, vďaka sociálnym sieťam, toto už vôbec nie je aktuálne. Priateľstvá, ktoré som si stihol vytvoriť, trvajú doteraz, sú funkčné a myslím, že určitým spôsobom aj hodnotnejšie.
Kedy ste si začali uvedomovať, že vás zaujíma móda?
Údajne som sa s tým narodil! (smiech) Rodičia spomínajú, že už ako malý, som mamičke radil, čo si má obliecť. Môj otec má tiež výborný vkus, bez problémov kupoval oblečenie aj mame, dokonca topánky v Južnej Amerike…
Nemávali ste ako tínedžer kvôli obliekaniu konflikty s rodičmi?
To skôr môj starší brat Robert, on bol vždy trochu viac rebel, nosil dlhé vlasy, džínsové vesty s nápisom Motörhead a tak podobne. Hovorievam, že som sa učil z chýb iných (smiech). Už ako tínedžer som mal rád kabáty a saká, rifle som skoro vôbec nenosil, nepáčili sa mi. Ak som bol niekedy „overdressed“, tak asi len plánovane. Napríklad keď som chodil v Bratislave na architektúru, nosil som výlučne čiernu farbu a Brunovského strieborné prstene.
Odmalička ste inklinovali k móde, napriek tomu ste išli študovať architektúru?
Odpoveď je prostá: nedostal som sa na odbor módneho dizajnu na VŠVU. Umiestnil som sa v prvej desiatke, ale povedali mi, že na túto školu sa nerobia prijímačky len raz. Túto realitu som doteraz nepochopil. Profesor Šľachta si ma vtedy zavolal a povedal mi, že som veľmi talentovaný, on by ma vraj hneď prijal, ale realita bola opačná. Keďže sme sa stále sťahovali, nechodil som na umeleckú školu, nemal som za sebou roky kreslenia, chýbala mi umelecká príprava. Skúsil som to teda na architektúre, prijali ma, a tak som začal študovať „stavarinu“, aby som nevypadol z konceptu. Architektúra mi je blízka, na škole som sa veľa naučil, hlavne technických vecí. Architektúre vďačím za to, že vidím veci technicky aj umelecky, rozšírila sa mi predstavivosť. Zostal som tam dva roky. Potom otec odcestoval na Cyprus.
A vy ste sa tam dostali k vytúženej móde…
Pôvodný zámer bol, že doštudujem architektúru, no rodičia ma z Cypru informovali, že v Nikózii je škola, ktorá sa venuje módnemu návrhárstvu, Frederick Institute of Technology. Tak som sa rozhodol, že to tam skúsim a uvidím. Stačil rok pod vedením tamojších pedagógov a ja som sa na veľtrhu vzdelávania začal informovať o možnostiach štúdia v Londýne. Tento veľtrh na Cypre pravidelne organizoval British Council, nakoľko na ostrove vtedy fungovala len jedna univerzita, veľa Cyperčanov študovalo v Londýne. Ešte pred veľtrhom v Nikózii prišla do našej školy jedna dáma z Brighton University, kde študoval napríklad aj britský návrhár Matthew Williamson, a keď videla moje prvácke práce, chcela ma hneď zobrať. Sľúbila mi, že mi podržia miesto, kým sa rozhodnem, hoci to nerobievajú. No uprednostnil som Central St. Martin’s College of Art & Design v Londýne. Dovtedy tam neštudoval žiaden Slovák. Dali mi vypracovať projekt, šesť návrhov na určitú tému, zo dňa na deň, pričom som mal úplne zmeniť aj svoj štýl. Neskôr mi povedali, že chceli vedieť, či dokážem robiť v stresových situáciách. Prijali ma.
Bola to škola vašich snov?
Presne tak! St. Martin’s vždy bola a stále je top, dlhodobo svetová jednotka. Pamätám si, ako raz v televízii vysielali dokument o módnej prehliadke Stelly McCartney, ktorá tam študovala. Vtedy som vyhlásil, že túto školu raz vyštudujem aj ja, hoci na tú dobu to bolo viac než nereálne. St. Martin’s je výnimočná históriou, tradíciou, ale hlavne úspešnými absolventmi – okrem Stelly napríklad aj Alexander McQueen, John Galliano, Holanďania Viktor & Rolf či Hussein Chalayan, pôvodom cyperský Turek.
Bez tejto školy by som asi nebol schopný robiť samostatne to, čo robím dnes. Dali nám veľkú voľnosť, ale museli sme byť iniciatívni. Tam vám každý rád pomôže, ale iba ak vy chcete. Museli sme si vedieť zabezpečiť veci od A po Z, návrhy, materiály, sponzorov. Tempo bolo rýchle, nápor veľký, každé tri týždne nové projekty. V porovnaní so stredoeurópskym školstvom to bolo, akoby som študoval 15 rokov. Štúdium sa završuje dizertačnou prácou – zvolil som si osobnosť Paula Poireta, francúzskeho dizajnéra z prelomu 19. a 20. storočia. Svoju záverečnú kolekciu som musel pripraviť od návrhov (8 až 12 modelov) cez rešerše až po módnu prehliadku. Mali sme na to tri mesiace. Vytvoril som kolekciu z ručne vyrezávanej semišovej kože. Vyrezávaný motív ruže sa opakoval, resp. aplikoval, časť bola z kože a časť kombinovaná akoby z pletenín, veľmi jemných. Malo to trošku pripomínať paličkovanie alebo niečo podobné. Bol som veľmi hrdý, keď renomovaní pedagógovia o mne, chlapcovi zo strednej Európy, povedali, že som vytvoril sen…
Štúdium ste úspešne ukončili v roku 2001. Aké boli vaše plány?
Najprv som začal pracovať ako vedúci ateliéru dizajnéra Roberta Cary-Williamsa, ktorý predtým spolupracoval aj s Burberry. Tvorili sme kolekciu pre londýnsky Fashion Week. Po tejto skúsenosti som spolupracoval s ďalšími dizajnérmi, napríklad s modistom Nickom Smithom, ktorého klobúkové kreácie nosí aj Madonna. Navrhoval som tiež oblečenie pre americkú hudobnú skupinu Fisher Spooner pre turné v USA a Veľkej Británii. Vytvoril som návrhy kostýmov na živé vystúpenie skupiny So Solid Crew pri príležitosti odovzdávania cien Brit Awards. Potom som si rozposlal životopisy a za pár hodín mi odpísali od Donny Karan v New Yorku, že mám prísť na pohovor. Lenže padli dvojičky, a to mi zmenilo všetko. Nik nevedel, ako sa bude ďalej vyvíjať svet a čo sa stane, rodičia nechceli, aby som zostal v Londýne, tak som sa vrátil a začali sme uvažovať o vlastnom ateliéri. Po roku som odišiel do Prahy, kde som robil pre jednu francúzsko-belgickú spoločnosť, viedol som ich líniu couture. Potom sme sa už napevno rozhodli, že si založíme vlastný biznis.
Ingrid Žalneva
foto Robert Rozbora
Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2017)