Po prvýkrát sme sa stretli v Banskej Štiavnici. Na Dolnej ružovej ulici som si vyhliadla miesto, odkiaľ bol krásny pohľad na Starý zámok. Lenže ma predbehol chlapík s ruksakom na chrbte, predkláňal sa cez múrik a svojím profesionálnym fotoaparátom „kradol“ moje zábery. Bol to Joe Klamar, spravodajský fotoreportér, ktorého fotky pozná celý svet.
Vyrastali ste v Jasnej, to ste určite trávili veľa času na lyžiach. Aké bolo detstvo syna chatárov?
V zime som veľa lyžoval a trénoval, chodil som na majstrovstvá republiky a Československa, sem-tam som bol aj v prvej trojke. V Jasnej som pociťoval všetku tú krásu okolo seba a mal som to tam rád. Ale do piatich rokov sme bývali v Liptovskom Mikuláši, mesto mi chýbalo, kamaráti, s ktorými sme sa hádzali do Váhu, kino… V Jasnej sme nemali ani poriadny televízor, keď som chcel pozerať hokej, tak som videl 24 hokejistov a puk som už vôbec nemusel riešiť. Bol som jedináčik, mal som asi piatich kamarátov na desať kilometrov, sem-tam sme sa vídali, ale nebolo to intenzívne. Každý deň som dochádzal 15 kilometrov do školy do Mikuláša, dole sa išlo fajn okolo siedmej ráno, horšie to už bolo naspäť, keď sa všetci turisti valili do Jasnej a ja som sa musel s ďalšími deckami vtrepať do autobusovej tlačenice. To som neznášal! V lete som behal po kopcoch. Ale v medzisezóne bolo na horách i v doline prázdno. Noví kamaráti z turnusov už boli preč, bolo mi smutno…
Kedy vám v tom horskom prostredí začalo byť tesno?
Po skončení vojny som robil plavčíka v Senci a potom som odišiel do Bratislavy. Mám ju rád, vždy som tam mal kopec kamarátov, vždy ma to tam ťahalo. Začal som pracovať ako asistent v televízii. Západ som videl už ako dieťa vďaka lyžovaniu alebo keď ma rodičia zobrali na devízový prísľub niekam na dovolenku. Ten vizuál decku neunikne, neoklamete ho, vidí rozdiel, keď sa zasa vráti naspäť do sivého, šedého sveta. Vždy, keď sme boli na západe, tak som mal takú malú túžbu, aby sme tam zostali. Bolo to vo mne zakorenené už od detstva. Pre nás ľudí je predsa prirodzené, že chceme to lepšie pre seba.
A tak u vás dozrelo rozhodnutie dostať sa cez bývalú Juhosláviu a Rakúsko až za oceán…
Kúpil som si klasický zájazd do Podgory, nový aparát Praktica, udicu a basu piva. No vôbec som netušil, do čoho idem. Od kamošov zo zájazdu som naberal potrebné know-how. Aby som sa dostal do Rakúska, musel som sa s tými vecami v Záhrebe rozložiť na pulte a predať ich, aby som získal peniaze na tranzitné víza. Niečo sa mi aj nepodarilo predať, ale to bolo asi aj dobre, lebo ja by som tie peniaze strčil do krému alebo do pleťového mlieka a colníci mi všetko presvecovali. No otec mi do mojich smiešnych topánok, čo som mal, zalepil do opätku 50 mariek. V septembri 1987 som sa dostal do tábora v rakúskom Traiskirchene. Tam to prebehlo klasicky: fotky, odtlačky prstov a podobné veci, niekoľkodňová karanténa, lekárske prehliadky, výsluchy, pohovory. Nemal som dohodnutú žiadnu ponuku od nikoho, chcel som ísť do Ameriky.
No rozhodli ste sa pre Kanadu.
Prvé dva týždne v tábore naberá človek know-how od ostatných emigrantov. Niekto niečo zahmlí a ty podľa toho riešiš svoju budúcnosť. Všetci vraveli, že na Ameriku sa dlho čaká, a tak som si zažiadal Kanadu. Kanada ma zobrala relatívne rýchlo, ale nie na vládny program. Vládny program znamená, že ti uhradia všetko, automaticky ťa podporujú, hneď sa zaradíš. Ale neodmietli ma, čo bolo dôležité. Lenže ja som to vtedy chápal ako zlé. Interview sa konalo vo Viedni, bol som z toho úplne deprimovaný, motal som sa v meste po uliciach a keď som sa celý nešťastný vrátil, tak som zažiadal o Ameriku. No nevyšlo to, brali rodiny, vlastne ani neviem, aký presne meter na to mali. Takže potom poďho naspäť, Kanada. Kamarát Jaro z Liptovského Mikuláša, čo sme spolu vyrastali, sa za mňa zaručil a zložil kauciu 1.500 dolárov. Keďže sa o mňa nemuseli starať, vzali ma. Celé to trvalo asi rok a pol a letenku som, samozrejme, musel splatiť!
Začiatky v novom domove boli zrejme ťažké. Ako ste to zvládali?
V Toronte som roznášal noviny a rozvážal pizzu, ale potom sa mi zo dňa na deň zmenila situácia, prišiel som o prácu aj o papiere na auto. Kamaráti, s ktorými som sa poznal ešte z Rakúska, mi spomínali, že je nejaká baba, ktorej sa páčim na fotke. Tak som sa rozhodol, že to pôjdem vyskúšať, nasadol som na Greyhound a po 48 hodinách autobusom som pricestoval do Alberty, do mestečka Medicine Hat, asi tri hodiny od Calgary. Urobil som si nový vodičák a začal som fungovať, v treskúcej zime som umýval autá a zasa som rozvážal pizzu. Potom prišli na rad rafinérie. To bolo kruté, ráno sme dochádzali vyše 110 km alebo aj viac do prérie, tam sme makali dvanásť hodín pri 40-kových teplotách v kombinézach, s okuliarmi a respirátorom. Škrabali sme ručne rúrky, natierali ich a lakovali. Večer sme sa odtiaľ vrátili zdemolovaní a potom sme ešte šli s mojou manželkou Kasiou (to bola tá baba, čo som sa jej páčil) upratovať škôlku, kancelárie alebo kostol. Bolo to dosť pekelné.
Neskôr sa všetko zmenilo, začali ste študovať a spolupracovať s miestnymi novinami…
Stále som sníval o fotení, kupoval som si aparáty a fotil čokoľvek. Na tej rafinérke som jedného dňa zliezol dolu a rozhodol sa, že končím. Zašiel som na miestnu college, že chcem študovať fotografiu a hoci už bolo dávno po prijímačkách, mal som šťastie, lebo som natrafil na úžasného človeka, šéfa katedry umenia Richarda Batesa, ktorý mi dal šancu a vlastne ma zobral na čestné slovo na tri kurzy v prvom semestri s tým, že keď to zvládnem, povolia mi normálne ďalej študovať. Musel som si ale dorobiť aj vyššie stupne angličtiny. Zobral som si pôžičku 20.000 dolárov a začal som študovať výtvarné umenie – grafický dizajn, lebo čistú fotografiu nemali. Popritom som cvakal pre noviny Medicine Hat News, práce bolo stále viac, takže nakoniec som študoval na polovičný úväzok a pracoval na plný. Do toho sa nám narodil Adam… boli to krušné časy, v škole som mal zo tri F-ká ako „failed“, teda že som neprešiel. Keď mi prišla poštou žltá obálka, ani som ju neotvoril, položil som ju na strechu auta a odišiel. Večer som si na ňu spomenul, vrátil som sa, ale medzitým napadol sneh, tak sme najprv museli odhrnúť cestu. Obálku sme našli. Bol v nej môj diplom! Dodnes mám na ňom vyperforovanú pneumatiku od toho, ako som ho prešiel autom (smiech).
Medicine Hat je malé mesto. Dalo sa tam fotiť niečo zaujímavé?
V meste sa toho dialo veľa. Medicine Hat News boli seriózne noviny, denník, ktorý vychádzal poobede, takže som makal veľa v noci. Robil som veľa rôznych „news“ – búračky, vlámačky, zločiny, drogové záležitosti. Pamätám si fotku, ktorú som im doniesol ako prvú. Poslali ma odfotiť silo. Sú to také farebné budovy stojace v prérii, kam vlaky chodia naberať zrno. Keď som tam prišiel, jeden týpek bol práve hore, tak som na neho zavolal, či by ma tam tiež nezobral, lebo som to chcel pojať nejako inak, zachytiť, ako tam na vrchu pracuje s výhľadom na prériu rozprestierajúcu sa všade dookola. Redakcii sa to páčilo. Alebo som odfotil dvoch policajtov, ako zatýkali psa. Fenka jazvečíka štekala na ulici asi meter pred vlastnými dverami, nemala obojok, tak ju zbalili. Dali jej motúz okolo krku a ťahali ju preč. Fotil som aj miestne športy. Bolo to veľmi pestré, mal som úplnú slobodu a zároveň som sa učil. Dnes to považujem za veľmi dobrý tréning a mám na to krásne spomienky.
Prečo ste sa v roku 1998 rozhodli vrátiť na Slovensko?
Ja som na Slovensko nikdy nezanevrel. V Kanade mi chýbal chlieb, paradajky, čo majú chuť, bryndza, klobáska, slaninka, buchty… V roku 1993 som na Slovensko prišiel ešte v rámci školy, dali mi sto roliek Kodachromu a šiel som tri mesiace cvakať po Slovensku. Keďže som študoval umenie, navštívil som Warholove múzeum v Medzilaborciach a podobné veci. Mal som však zmiešané spomienky a pocity. FIS a skokanský mostík v Tatrách mi pripadali zdevastované a cesta k domu na Liptove, ktorú som si pamätal ako veľkú, zrazu bola hrozne malá… Na Slovensko som sa vracal vlastne niekoľkokrát. Najprv mi dali šancu v TASR, dokonca tak, že som nemusel bývať v Bratislave, ale doma na Liptove. Po dvoch rokoch sme odišli zasa do Kanady, kde som začal pracovať ako šéf fotograf vo Winnipeg Sun. O tri mesiace mi však zomrela mama, mala len 55 rokov. Žiaľ, ju som minul, ale vrátili sme sa na Slovensko kvôli otcovi, a ten mi odišiel ďalší rok… Nasledujúce dva roky som pracoval pre Reuters. Potom Francúzi hľadali niekoho pre Viedeň a Slovensko, lebo Agence France-Presse (AFP) sa oddelila od EPA (European Pressphoto Agency) a museli si vybudovať vlastnú sieť. Tak som to vzal, neskôr mi pribudlo Česko, potom aj Maďarsko a Slovinsko. V roku 2011 ma AFP vyslala do Los Angeles. Asi desať rokov som žil v šialenom tempe, šiel som z džobu do džobu, z lietadla do lietadla, z auta do auta, z akcie do akcie. Niekedy som v rámci piatich dní bol v piatich krajinách. Raz som napríklad fotil lyžovanie v Kitzbüheli pri mínus 20 °C a o dva dni nato som už letel do Ghany na futbal, kde bolo plus 35 °C.
Takéto pracovné nasadenie muselo byť náročné aj pre rodinu…
V jednom období som svoje deti nevidel sedem mesiacov. Minul som ich, keď vyrastali. To je prúser, doteraz si to vyčítam. Dnes by som veci robil inak, priority by som si postavil úplne inde. Lebo žiadna fotka mi nevynahradí to, čo som za tých desať rokov stratil.
Hovorí sa o vás, že najradšej fotíte šport. Boli ste na troch olympiádach, fotili ste Wimbledon aj Tour de France…
Nie je celkom pravda, že najradšej mám šport. Rád fotím všetko, pri čom môžem mať voľnú ruku a môžem byť tvorivý. Mám rád outdoorové športy, keď som v prírode a viem si ľudský element (športovca) zadeliť do krajiny. Wimbledon som fotil len raz, boli sme tam traja z agentúry, jeden fotil centrálny kurt, druhý dvojku a trojku, tretí ďalšie zápasy a každý deň sme sa striedali. Tam sa hrá za deň vyše sto zápasov, a to v kuse dva týždne. Takže je to v podstate drina. Tour de France je jednoznačne zážitok, keď sa cca 20 – 30 tisíc ľudí sťahuje každý deň z miesta na miesto. Piati kolegovia fotili z cesty, ale mne dali žolíka – šiel som po trase pred cyklistami v aute a mojou úlohou bolo hľadať iné uhly na fotenie. Finálnu etapu som sa dokonca viezol na motorke.
Boli ste na troch ceremóniách odovzdávania Oscarov. Musia aj fotografi prísť v smokingu?
Celé to začína už dva mesiace vopred, robia sa obedy a iné akcie, kde sa prezentujú kandidáti. Ja som prišiel do L.A. v januári a hneď som robil jeden oscarový dinner. Prípravy na ceremóniu trvajú týždeň, celá ulica sa uzavrie, na jednej strane stoja fotografi a kamery, je to obrovský cirkus… My, severania, si do L.A. berieme kraťasy a flip-flopy, niekedy mi aj vyčítali, že by som mohol zmeniť obuv, lebo robím plam-plam-plam… Na gala večer však určite musíte prísť v smokingu. Sme tam traja stáli zamestnanci agentúry, máme dvoch alebo troch ďalších fotografov, čiže spolu asi šesť miest, a ešte zo štyroch editorov a dvoch technikov. Fotíme „koberec“ – príchody, potom sa presúvame, jeden ide na program a jeden hore, kde sa ocenení prezentujú so soškou. V roku 2012 sa mi stala vtipná príhoda: ceremónia bola v plnom prúde, fotili sme jedného herca za druhým, až som dostal hlad, tak, reku, odskočím si vedľa na chlebíčky. Tam ma oslovili Francúzi spolu s hercom Jeanom Dujardinom, zháňali cigarety. Mám, hovorím im, ale nemáme kde fajčiť. Oni na to, poď s nami a zobrali ma za plentu, pofajčili sme a rozlúčili sme sa. Potom som sa vrátil na svoje stanovište. Zrazu vošli Francúzi, začali na mňa mávať a ja som sa nestačil diviť! Fajčil som s držiteľmi Oscarov – za film The Artist ich dostali päť! Naspäť som s nimi dokonca letel tým istým lietadlom. V Paríži som prestupoval a keď som prechádzal cez biznis triedu, vyzeralo to tam ako po najväčšej žúrke na svete…
Ingrid Žalneva
foto Joe Klamar, Vladimír Šimíček
Celý rozhovor si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2018)