Mladá slovenská poetka píše básne v slovenčine i angličtine, a často v nich spomína moderné technológie. Hoci žije v polmiliónovom Manchestri, nemá rada hluk, uprednostňuje ticho a celkovo pôsobí veľmi krehko – ako motýľ chvejúci sa v dnešnom predigitalizovanom svete.
Prečo píšete básne, nevyšla už poézia takpovediac z módy?
Poézia nikdy nevyjde z módy! Ako každé umenie, aj poézia rokmi rastie, mení tváre, prichádzajú nové formy, nové slová, nový rytmus. Ale jadro, čo robí poéziu poéziou, sa nikdy nezmení. Dobrá poézia navždy ostane o pravde, pokore, ľudských hodnotách a láske. Len čo som sa naučila písať, začala som skladať akési „minútky“ poézie – krátke smiešne veršíky, ktoré som venovala mojim najbližším, rodičom a starým rodičom na Vianoce. Moja mama ich má ešte stále odložené. So starým otcom sme si písavali listy a v nich boli tiež veršíky, lebo mne sa niekedy ľahšie vyjadrí to, čo cítim, vo verši. Starý otec ma volal Rúži, ani neviem, ako ho to napadlo, ale on si často vymýšľal všelijaké mená. Všetky tie listy som si neskôr prepísala do počítača, lebo som sa bála, že ich stratím, a tak ich mám uložené ako Listy pre Rúži. Je to pre mňa vrúcna spomienka.
Vysnívali ste si ako malé dievčatko nejaké atraktívne povolanie? Čím ste chceli byť?
Kvetinárkou! Predstavovala som si, aké by to bolo fajn tráviť celý deň s kvetmi – hrať sa s nimi, vytvárať kytice. Niečo, čím nemôžete zraniť, ale potešiť. Aj teraz rada chodím do kvetinárstva nadýchať sa atmosféry kvetov. Keďže žijem v rušnom Manchestri, možno je to pre mňa taký malý úlet do trošku inej prírody.
Kto vás v živote najviac ovplyvnil?
Určite môj starý otec. Vo veľa veciach, ale hlavne vo viere v dobrotu ľudstva. Predstavoval pre mňa vždy teplý prístav, keď som sa strácala alebo keď som hľadala nejakú odpoveď. Bola to taká „nepodmienečná láska“, vždy mi odpustil, ak som niečo pokazila. Tiež ma ovplyvnila jeho láska k literatúre, a to som ešte ani nevedela čítať! Spomínam si, ako sme spolu doma sedávali, on otváral rozprávkové knižky, a tak sme ich spolu čítali, že ja som si vymýšľala podľa obrázkov, čo by tam mohlo byť, on občas prečítal nejaké slovo a ja som ho doplnila. Vytvárali sme si vlastný rozprávkový svet a ja som sa v ňom rada strácala. Tiež si pamätám, ako som za ním večer prišla a on zaspával s otvorenou knižkou Andersenových rozprávok. V tom sme si boli zarovno – akurát že on bol vo svojom rozprávkovom svete na konci života a u mňa to bol len začiatok…
Literatúra vás teda bavila už od detstva, ale čo sa štúdia týka, uprednostnili ste psychológiu…
Vždy som chcela pracovať s deťmi, lebo deti žijú v magickom svete, ktorý mi je veľmi blízky. Vedela som však, že ak chcem naozaj dobre študovať psychológiu, tak buď v Anglicku alebo v Amerike, tam je najviac rozvinutý výskum v tejto oblasti. Nebola som ale vtedy ešte pripravená odísť tak ďaleko od rodiny, preto som sa rozhodla radšej pre Anglicko. Výskum je tu skutočne špičkový, našla som to, čo som hľadala. Nepracujem ako klinická psychologička, nemám ambulanciu, ale robím výskum v oblasti edukačnej psychológie. Sme s deťmi v triedach, v škôlkach alebo ich pozorujeme doma.
V Anglicku už pôsobíte dvanásť rokov. Necnie sa vám za domovom?
Ktosi raz povedal, že ten, kto sa presťahuje, stratí svoj domov dvakrát. Pôvodný domov stratíte, lebo mnohé veci aj ľudia, ktorí vám boli predtým známi, sa pomenili a keď nie ste súčasťou tej zmeny, tak sa vám zdá už všetko inak a iné. O tom druhom mieste tiež nemôžete tvrdiť, že je to váš domov, pretože ste inde vyrastali, nemáte k nemu väzby ako tí, čo tam odmalička žili. Takže ja som si vytvorila takpovediac mobilný domov, ktorý si nosím so sebou. Sú určité veci, ktoré mi ho vytvárajú. Potrebujem mať klavír, možnosť chodiť plávať, učiť sa japončinu… Samozrejme, že mi chýba rodina, ale vďaka digitálnym technológiám vždy sa dá zavolať. A aj prísť už nie je v dnešnej dobe problém.
Vaša zbierka má názov Záchvevy motýľa v digitálnom svete. Ako súvisí motýľ so svetom moderných technológií?
Ako sa motýľ dokáže pretransformovať z larvy na niečo nádherné, tak podobne aj dnešné moderné technológie vedia vytvoriť čosi, čo zmení tvar predchádzajúceho bytia. Ľudí vždy fascinovali motýle – majú v sebe hĺbku niečoho magického. Sú symbolmi nevinnosti, krehkosti, niečoho nečakaného, náhodného. Na druhej strane, digitálny svet je presne vypočítaný a naprogramovaný. Ale asi nie je dobré deliť tieto dva svety, každý z nás je trošku motýľ a všade okolo sú digitálne technológie a podmieňujú všetko, čo dnes robíme. Na každom z nás záleží, či motýľ mášancu v tomto svete prežiť…
V jednej z básní píšete: „Spráchnivela cesta do kostola, modlíme sa v nových kódoch“. Čomu verí vaša generácia?
Myslím, že mladá generácia tiež verí v dobro, ľudskosť a lásku, to sú hodnoty, ktoré neodídu, i keď ich náš pretechnizovaný svet vyjadruje v iných formách. Veď aj láska sa dnes vyznáva inými spôsobmi. Kedysi doniesol mužžene ružu, dnes jej pošle krásnu fotografiu alebo kúsok nejakého filmu. Ja sa niekedy sama vyberiem do kostola – do jedného z mála priestorov v dnešnej dobe, kde nás neruší niekoho zvonenie či klikanie na počítači. Je krásne len tak v tichu sedieť, nechať poletovať myšlienky a premýšľať nad týmito zmenami.
„Vieš, babička,“ čítame v ďalšej básni, „dnes novinkou a dôležitým je to, o čom sa nehovorí. Lebo každý informuje, píše, publikuje…“ Nie ste zástancom zdieľania a publikovania rôznych statusov na sociálnych sieťach?
Tá báseň je skôr adresovaná ľuďom, ktorí publikujú a zdieľajú všetko bez toho, že by to predtým editovali, nemyslím v nejakom programe, ale v sebe. Nedomyslia dôsledky, že koľkých priateľov sa môže zdieľaná informácia dotknúť. Predsa keď sa stretnem s kamarátkou na kávu, chcem sa rozprávať s ňou, nepotrebujem, aby o tom vedelo ďalších sto takzvaných facebookových priateľov… Ja mám facebookovú stránku, kde uverejňujem informácie o publikovaných básňach alebo o pripravovaných podujatiach. Súkromný život nezdieľam. A babičku spomínam preto, lebo staršia generácia to vôbec nemá jednoduché. Keď sa rozprávam s babičkou, koľkokrát si ani neuvedomujem, že použijem vetu alebo slová, ktorým nerozumie: zaskajpovala som si s niekým, potom som to hodila na fejsbúk… túto reč ona nepozná. Vďaka digitálnym technológiám sa vytvára určitá priepasť medzi generáciami, môžeme sa baviť už len o menšom okruhu vecí. Práve preto treba hľadať mosty a spájať. Naša babička sa už naučila trošku používať mobilný telefón, píše aj esemesky a je to veľmi milé, keď od nej nejakú dostanem, napísanú vždy veľkými písmenami, ako napríklad: POZDRAVUJEM ŤA, MOTÝLIK. BABIČKA. To sú krásne esemesky, nechcem si ich nikdy vymazať.
Na jednej strane akoby ste moderné technológie odsudzovali, ale potom sa v ďalšej básni vyznávate: „Ako po droge siaham po internete. Na chvíľu zamotať sa do vlastnej siete…“
Moderná technika je tu a neodíde, naopak, bude čoraz viac neoddeliteľnou súčasťou života. Nemá význam sa jej brániť, skôr treba pochopiť jej výhody a úskalia a nájsť v nej to, čím môže nášživot obohatiť. Dnes sa ešte nedá zdigitalizovať vôňa, ale možno ďalšie generácie už len stlačia klávesu. Dá sa však už vytvoriť dokonalý robot, videla som to v Japonsku, jeho pohyby vôbec nie sú robotické, aj reč sa dá naprogramovať tak, že na otázky odpovedá presne a vhodne, skoro prirodzene. Blížime sa k tomu, že sa hranica medzi človekom a robotom zužuje – ale ja sa pýtam, prečo vlastne chceme vytvárať umelé svety, nebolo by rozumnejšie investovať energiu do ľudí? V Japonsku roboty pomáhajú starým ľuďom, ale prečo by to nemohli robiť mladí ľudia?
Čo vám digitálna technika dala?
Umožnila mi otvoriť sa medzinárodnému publiku, podeliť sa s mojimi básňami s ľuďmi z celého sveta (samozrejme aj vďaka angličtine). Tiež mi poskytla možnosť vytvoriť a zdieľať nové formy poézie ako napríklad filmpoems. Isteže, digitálna technika veľa vecí uľahčila, zrýchlila.Moje básne často pripomínajú, aby sa nezabudlo na tradičné hodnoty.
Spomenuli ste filmpoems. Na vašej webstránke sa dajú vidieť aj videopoems, ba dokonca aj dancepoem…
Rada experimentujem s novými multimediálnymi formami. Filmpoems – filmové básne, ktoré spájajú film s poéziou, ma uchvátili. Na mojom YouTube ich mám niekoľko. Videopoetry je zasa akoby trailer, nie je to hraný film, animácie sa nehýbu ako vo filme, ale skôr sa posúvajú ako slidy. Rada tiež s poéziou spájam hudbu a fotografiu, dodáva to básňam novýšat s nádychom 21. storočia. Sú to všetko nové pojmy, ich definície sa ešte len formulujú. Objavila som ich len minulý rok, niečo som skúšala s Windows Mediaplayer, a tak mi napadlo urobiť videobásničku, podobne ako keď si robíte powerpoint prezentáciu a k obrázkom pridávate hudbu a text. Dnes je to vo svete celýžáner, organizujú sa aj filmpoetry festivaly. Baví ma to možno aj kvôli spolupráci s inými ľuďmi, s inými umelcami. Tak vznikla aj moja dancepoem – tanečná poéma. Mala som už hotovú báseň o mesiaci a slnku, napísanú ako dialóg a chcela som ju pretvoriť do nejakého multimediálneho projektu. Zvolila som rozhovor medzi mužom a ženou, vyjadrený ako tanečný duet. Hodila sa mi k tomu hudba Davida Garretta a tiež sa mi páčilo, ako tancuje Chris Bradley (choreograf, pedagóg a tanečník súčasného tanca).Ale keď sme rozmýšľali, kto s ním bude tancovať, akosi nik nebol k dispozícii. Musela som sa obetovať (smiech), ale keďže nie som profesionálna tanečníčka, Chris povedal, aby som ukázala, aký pohyb viem, a podľa toho urobil choreografiu. Po troch stretnutiach sme to dali dokopy. (smiech)
„Stále jednoduchší je vchod do trinástej komnaty. A stále ťažšie a bolestnejšie sú detské návraty.“ Na koho ste mysleli pri písaní tejto básne?
Na deti, s ktorými pracujem ako psychologička. Často sa dostávajú k materiálom, ktoré nie sú pre ne určené, a nemyslím tým len pornografiu. Dieťa všeličo pokliká na YouTube, kde sú často také silné zábery, že to nedokáže v sebe spracovať. Nesie sa to s ním ďalej, ovplyvňuje jeho vývoj. Psychológovia potom riešia dôsledky, a to je vlastne tá trinásta komnata. Robím výskum s dvoj- až päťročnými deťmi, ktoré ešte nechodia do školy. V tom veku mnohým veciam možno ešte zabrániť, ale potrebujeme spolupracovať aj s rodičmi a – ako často na základe vlastnej skúsenosti zdôrazňujem – aj so starými rodičmi.
Musí mať človek špecifickú náladu, aby si sadol za stôl a začal písať básne?
Poézia vie zachytiť akúkoľvek náladu, dokáže utíšiť plač a zdvojnásobiť radosť. Píšem hocikedy, keď príde silná emócia, nemusím mať špecifickú náladu, ale musím mať pokoj, ticho, samotu. Najlepšie sa mi „básničkári“ v prírode, príroda je chrám nedotknutých myšlienok, ako hovorí názov jednej mojej básne. Básničky píšem fragmentovo, keď mi napadne nejaká myšlienka, najprv ju zachytím len ceruzkou, píšem na použité obálky alebo rôzne papieriky rozvešané po dome. Do počítača báseň vkladám, až keď sú myšlienky už celkom sformulované. Často sa mi stane, že sa zobudím o tretej ráno a musím si čosi rýchlo zapísať, sú to také vnútorné volania, obrazy, ktoré ma toľko prenasledujú, že ich musím dať zo seba von.
Považujete niekoho za svoj veľký básnický vzor?
Jednoznačne Milana Rúfusa. Často som chodievala do Závažnej Poruby, len tak sa sama poprechádzať, lebo tam v podstate všade cítiť jeho poéziu. Keď sa človek pozrie na hory, na ľudí, čo ešte chodia na polia pracovať, vidíte ich ruky a viete, že celý deň dreli na ostrom slnku s motykou v ruke… Veľmi ma mrzí, že som sa s ním nikdy nestretla, lebo to už nenavrátim. Raz som mu aj napísala list, ale ani neviem, či ho dostal alebo čítal, pretože už mal zdravotné ťažkosti. Ten list som veľmi dlho písala a tiež som váhala, či ho vôbec poslať. Rúfus je dokonalý v tom, že vie byť vo svojich básňach pokorný, a pritom tak veľa povedať, to dokáže len málo básnikov. Mrzí ma, že je často nedocenený. Začínam ho pomaly prekladať do angličtiny, ale uvedomujem si, že je to veľmi ambiciózny projekt. Možno na celýživot alebo aspoň na niekoľko rokov. Veľmi ťažko sa prekladá, je dokonalý v tom, že jeho verše sú presné, krátke a precízne.
Ako k vám prichádza inšpirácia?
Inšpiruje ma hlavne klasická hudba, mám rada Chopina, skladby bez textu. Veľmi dobre sa mi pri nich píše, z toľkej lyriky človeka hneď napadajú rôzne obrazy. No a potom je to príroda, v podstate také nepopísané priestory, kde človek môže nájsť sám seba. Ale napríklad aj keď lietadlo vzlietne, pozerám sa na hladinu oblakov – aj vtedy sa mi úžasne píše. Energiu si dobíjam v horách, v Anglicku nie sú také vysoké ako u nás, ale veľmi malebné: Lake District, Škótsko… Rada chodím aspoň raz do týždňa plávať, alebo behám, to súšporty, ktoré sa dajú robiť hocikde a nepotrebujem k tomu špeciálne vybavenie. A ešte pri tom môžem rozmýšľať, o čom bude moja ďalšia báseň. (smiech)
Napadajú vám texty najprv v rodnom jazyku?
V posledných rokoch mi texty napadali viac v angličtine, aj moje súčasné básne píšem skôr po anglicky, nebojujem so slovníkom. Rozdiel je možno v tom, že v slovenčine sa dá zachytiť obraz, metafora často jedným slovom, avšak v angličtine je to skôr celý slovný zvrat, opis. Pri preklade poézie z jedného jazyka do druhého by doslovný preklad nefungoval. Moje básne sú v angličtine a v slovenčine rozdielne. Vyjadrujú iné pocity, zážitky, hodnoty.
Ingrid Žalneva
foto Ajvonka
Celé znenie rozhovoru nájdete v májovom čísle MIAU (2016)