Je trochu nezvyklé, keď človek od útleho detstva vie, čo bude robiť ako dospelý. Je skoro ako zázrak, keď sa mu jeho sen jedného dňa splní. Doc. MUDr. Andreu Kalavskú, PhD., MHA však počas plnenia jej najväčších túžob nečakala iba samá idylka, pekné zážitky a dobrý pocit. Keď ako lekárka pomáhala pacientom v Južnom Sudáne, Kambodži, na Haiti či v Kirgizsku, žila skutočný, rýdzi život bez príkras. Aj dnes, kráčajúc po chodbách ministerstva zdravotníctva, stále verí, že sa k pomoci ľuďom „v teréne“ opäť raz vráti.
Kde sa vzal váš záujem o exotické choroby?
Od troch rokov som presne vedela, čím chcem byť a ani raz som zo svojej cesty neustúpila. Páčilo sa mi už ako dieťaťu, keď človeku s problémom, bolesťou alebo ochorením niekto vedel pomôcť, zdalo sa mi úžasné mať takúto danosť. Pre mňa to bolo fascinujúce. A prečo tropická medicína? Môj strýko bol misionárom v západnej Afrike a iba málokedy sa zdržoval doma, no keď prišiel, vždy som sa tešila na jeho historky o afrických deťoch. Rozprával, ako tam žijú, akí sú tam lekári a mne sa to zdalo extrémne dobrodružné. Zo strýka bolo cítiť čosi iné ako z upracovaných ľudí, ubitých životom. A tak som si povedala, že budem doktorkou v Afrike.
Pravdepodobne však nebolo všetko také romantické… Ako sa líšili teória a prax?
Už počas štúdia na medicíne som si písala s istými organizáciami, poväčšine humanitárnymi alebo misijnými, či by som mohla ísť pracovať do Afriky. Samozrejme, prax sa od teórie diametrálne odlišuje, človek, ktorý má napozerané iba fotky alebo filmy s touto tematikou, môže ostať zmätený, napriek tomu vnímam svoje misie ako dobrodružné a obohacujúce. Tamojší každodenný život bol extrémne ťažký a náročný, nikdy som však neľutovala, že som sa na to dala. A plánujem, že niekedy po čase alebo na dôchodku sa k tomu opäť vrátim.
Kam smerovala vaša prvá misia?
Odišla som na ňu takmer hneď po škole: dostala som diplom, absolvovala nejaké cirkulácie v rámci intenzívnej medicíny, kurz tropických chorôb a potom som vyrazila do južného Sudánu, zmietajúceho sa vo vojne. Náročný krst ohňom. Ale teraz, keď už môžem povedať, že som prešla veľký kus sveta nielen ako doktorka, ale aj ako cestovateľka, musím priznať, že moja prvá skúsenosť bola presne taká autentická, o akej som vždy snívala. Nič nebolo vybudované, nikde žiadne cesty, hotely, obchody, mobily… prišla som do naozajstnej džungle a naozajstnej Afriky.
Čo to znamená „naozajstná Afrika“?
Keď tam cestujete dnes s cestovnou kanceláriou, zastavíte sa tam, kde vám čosi ukážu, navštívite presne vybrané miesta, spoznáte len určitých ľudí… Ja som mala možnosť reálne si vyskúšať skutočný život v jednoduchých, úbohých podmienkach. Nikdy som nebola úplne hladná, aj keď tam som zistila, čo je hlad, bývala som v unimobunke uprostred buša a okolo nás žili ľudia, ktorí si vybudovali domce z hliny. Jednoducho, zabudnutá Afrika s romantickou prírodou, s okolím, ktoré bolo v období dažďov nádherné. Samozrejme, vojna, ktorá krajinu pustošila, už taká romantická nebola.
Mali ste čas na nejakú ľútosť alebo city?
Keď som doma na Slovensku a sprostredkovane vidím – napríklad v televízii – trpiace deti, vnímam to oveľa horšie, ako keď som to zažívala na reálnom mieste počas vojny, zemetrasenia či medzi sirotami. V tých krajinách je však situácia jednoducho taká a tam nie je čas riešiť, či mi je niekoho ľúto, alebo nie. Mala som množstvo práce, ktorú bolo treba urobiť a to bolo prvoradé. Možno som aj trochu pragmatická, musela som sa rýchlo zorientovať v novom prostredí, naučiť sa, ako veci fungujú, pochopiť pravidlá a spoznať ľudí, musela som sa rýchlo zžiť s prostredím, aby som mohla byť prospešná. Ľútosť nikomu nepomáha.
Zaskočilo vás niečo po príchode?
Napríklad fakt, že nikde nie sú smeti, všetko a všade sa zužitkovalo. Keď som vystúpila z lietadla, ešte som mala v ruke plastovú fľašu od koly, ale okamžite sa na mňa vrhli nadšení domáci, že mám „kontajner“ a či im ho nedám. Isteže, dala som, veď som aj tak tú fľašu plánovala vyhodiť, len mi nebolo celkom jasné, na čo ju potrebujú. O pár dní som prišla na cenu tohto „kontajneru“, prázdna fľaša bola v Sudáne vlastne bohatstvo, v ktorom sa skladuje pitná voda. V Sudáne sa vtedy nevyrábali vlastné produkty, všetko sa dovážalo a všetko bolo mimoriadne drahé. V období dažďovtam zriedkavo lietali lietadlá, nejazdili kamióny a až tam človek pochopil pravú hodnotu vecí. Odvtedy som si všetko odkladala s pocitom, že to ešte niekedy určite použijem. Nič som nevyhadzovala.
Ako vyzerala vaša bežná denná práca?
Ako lekár som, samozrejme, mala obmedzené diagnostické možnosti: mala som pero, ceruzku, fonendoskop, malé spektrum laboratórnych diagnostických metód, aby som mohla vyšetriť krv. Výsledky, na ktoré v Európe čakáte hodinu, sme tam mali až večer. Röntgen žiaden, sonograf malý, prenosný… Operačná sála bola zriadenáv obyčajnom stane, keď som sa do Sudánu vrátila po rokoch, už sa operovalo v budove. Začínala som ordinovať v malej hlinenej búdke so slamenou strechou a malým oknom, kde bolo neskutočné teplo a kde na nás padali gekóny alebo zovšadiaľ liezli pavúky. Sklad liekov bol takisto veľmi obmedzený, ale základnú zdravotnú starostlivosť pokrýval. Neuvedomovala som si, že pracujem v ťažkých podmienkach, mali sme toľko práce, že občas mi až cestou z nemocnice domov došlo, že som od rána nejedla.
Mali ste ako žena lekárka u domácich pacientov rešpekt?
Veľmi sa to líši od krajiny i kontinentu. V Sudáne má napríklad žena menšiu hodnotu, ako krava, u muža prakticky nemá žiaden rešpekt. Jediná hodnota ženy spočíva v jej maternici. Muži si ženy kupujú od ich otcov za kravy – tie sú vlastne platidlom, nie peniaze. Prišlo mi nefér, že ženy nemajú právo na nič, majú len sedieť doma a starať sa o oheň. Pritom robili všetko: okolo seba mali kŕdeľ detí, najmenšie na rukách, na hlave ťažkú nádobu s vodou, a tú nosili z kilometre vzdialeného zdroja, aby mohli navariť. A čo robil muž? Sedel pod lulu stromom a rozmýšľal. Vraj „that´s our culture“. Vo vzťahu ku mne sa muži správali s rešpektom, vnímali ma ako bielu doktorku, ktorá im dokáže pomôcť. Navyše, často som sa pohybovala v blízkosti primára, staršieho váženého muža s bielymi vlasmi, a to v nich vzbudzovalo rešpekt.
Nekomplikovali vyšetrenia, ktoré sa týkali ich žien?
Keď sme riešili pôrod s indikovaným cisárskym rezom, museli sme žiadať súhlas manžela. Ak si postavil hlavu a odmietol sekciu, ženu sme na druhý deň našli za dedinou mŕtvu. Miešala sa vo mne bezmocnosť a hnev, tých mužov som nemala ako presvedčiť, stačilo, aby manžel „tskol“ ústami a žena poslúchla a odišla s ním domov. Ľudská hlúposť a tradičné zvyky niekedy komplikovali prácu viac, ako nedostatok zdravotníckeho vybavenia.
Stretli ste sa aj s „lekárskou praxou“ miestnych šamanov?
Isteže, šamanizmus v týchto krajinách má stále veľkú moc, no liečba šamanov je vskutku veľmi podivná. Chudému človeku, ktorému rýchlo bilo srdce, narezávali nad ním kožu, aby malo „priestor na dýchanie“. Chlapcovi malú ranu na pokožke hlavy vyčistili kyselinou sírovou, ktorú zohnali kdesi z auta a, samozrejme, ranka zmizla, ale s ňou aj pokožka hlavy. Veľakrát sme riešili a opravovali to, čo šamani pokazili. Dalo sa však s nimi bojovať, je to o sile zvyku a keď sme miestnych presvedčili a mali sme aj výsledky, obracali sa na nás častejšie ako na šamanov.
Vyšetrenia, odbery, zákroky, pôrody… Lekár na misii je vlastne „dievča pre všetko“.
Keď idete ako lekár do tropických krajín, miestni si myslia, že viete všetko. Mám atestáciu z internej medicíny a tropických chorôb, ale taktiež mám za sebou aj rok práce na gynekologickej klinike, aby som dokázala vykonať malý gynekologický výkon, odviesť sekciu, samozrejme, v spolupráci s niekým ďalším. Na začiatku som pacientov uspávala, dokázala som podať ľahkú anestéziu… áno, „dievča pre všetko“ je správny výraz. Záleží na tom, čo dokážete a na čo si trúfnete. Je dobré byť v takomto povolaní trochu odvážny, ale nesmie vám chýbať ani pokora.
Ochoreli ste niekedy na tropickú chorobu?
Ochorela som na maláriu, tú však dostane asi každý. Proti malárii neexistuje očkovanie, užíva sa len chemoprofylaxia, teda tabletky, ktoré sa dávajú pred cestou a počas pobytu, aby sa minimalizovalo riziko, že maláriu človek dostane a ak ju už má, aby mala miernejší priebeh. Žila som v buši v období dažďov, keď 90% mojich pacientov malo maláriu a riziko, že ju dostanem aj ja, bolo extrémne vysoké.
Pocítili ste niekedy strach o svoj život?
Už len keď som letela, býval to spravidla adrenalínový zážitok (smiech). Cestovať v dávno vyradenom lietadle, v batožinovom priestore s kuframi, keď ani pohľad na pilotov vás veľmi neupokojí, to nie je ktoviečo. Navyše, ak máte informáciu, že lietadlo môže letieť iba v určitej letovej hladine, inak ho môžu zostreliť… Veľakrát som sa bála. Jedného dňa, keď som už absolvovala vizitu v nemocnici a vrátila som sa k pacientom na lôžkach, začula som zvonku krik. Vybehla som do čakárne a zbadala asi dvadsiatich ozbrojených vojakov, ktorí vyhlásili, že sa prišli dať vyšetriť, samozrejme, prednostne. V čakárni sedeli chudery zničené ženy, s bábätkami, ktoré mali horúčky a s ktorými za mnou cestovali dva dni, a tak som povedala: Nie! Odrazu som zacítila pri hlave zbraň. Na to však pribehli moje „zdravotné sestry“, to vlastne boli muži z miestnych pomerov, a tí sa za mňa postavili.
Najdlhší čas ste strávili na misii v Kambodži…
Juhovýchodná Ázia mi je veľmi blízka a v tom čase pre mňa predstavovala dobré miesto na život. Aj práca bola extrémne zaujímavá. Išlo o liečbu HIV pozitívnych detí, nakazených prenosom vírusu z matky počas gravidity. Keď som tam začínala, mali sme veľmi málo poznatkov, ale aspoň bolo perfektne vidieť výsledky. Liečili sme deti, ktoré prišli o svoje matky, keďže tie – neliečené a nakazené – zomierali v čase, keď ich detičky mali 5 – 6 rokov.
Nemali ste chuť nejaké dieťa si osvojiť?
U nás by im nebolo lepšie, navyše, ani by to nebolo možné. V centre, aké sme vybudovali pod hlavičkou Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Kambodži, sme im dali novú budúcnosť, inak by sa priplietli k ľahkým ženám, alebo sa motali okolo odpadkov a starali sa o seba samé. Poskytli sme im jedlo, posteľ, vzdelanie, aby sa naučili zarobiť si na seba. Deti chodili do školy, učili sme ich, ako sa majú kúpať, umyť si zuby alebo sa pripravovať na vyučovanie. Keď sme začínali, boli to malé deti a keď som sa do centra vrátila po desiatichrokoch, boli z nich už veľkí chlapci a veľké dievčatá s veľkými problémami. Náš projekt sa musí posunúť ďalej, aby sme im vedeli vytvárať pracovné podmienky, aby vedeli zarábať a zarobené peniaze múdro využiť na stravu, oblečenie a bývanie.
Deti si vás pamätali?
Isteže, a to stretnutie bolo príjemné o to viac, že kedysi k nám prišli s imunologickými parametrami, ktoré boli nezlučiteľné so životom, no dnes sú z nich dospelí ľudia. Minulý rok som sa do Kambodže vrátila aj s dcérkou, dnes deväťročnou, a tá chce odvtedy žiť a dovolenkovať iba tam. Dcérka je úplne bledučká, s blonďavými vláskami, deti z centra ju chytali a obzerali si ju ako zjavenie (smiech).
Zmenil sa váš postoj k misiám, odkedy ste matkou?
Keď som cestovala von ako slobodná, môj otec vravieval, že som mala viac odvahy, ako rozumu. Ako dobrodruh, ktorý si plní svoje sny. Ľudia mi vravievali, že som blázon, že ochoriem, dostanem maláriu, že sa už nevrátim, že som mladá a mám celý život pred sebou a lekárku môžem robiť aj tu. Jasné, mala som aj maláriu, lietala v katastrofálnych podmienkach… ale plnila som si svoj sen. Šla som to skúsiť, aby som si neskôr nevyčítala, že som tak neurobila. Presne to som predsa chcela. Keď som cestovala na misie už ako matka, oveľa ťažšie som znášala pocit, že tam umierajú deti. Pridal sa k tomu aj strach o seba, ktorý som predtým nepociťovala. Zažila som zemetrasenie, počas ktorého som myslela na to, kto mojej dcére vysvetlí, že jej matka nemala rozum. Preto sa do „divočín“ už nepúšťam, je to povolanie ideálne pre ľudí, ktorí nemajú rodiny, alebo už sú na dôchodku…
Čo na misijnej práci považujete za najťažšie?
Bezmocnosť. Tú som zle znášala. A hroznú biedu. Spomínam si na malého chlapca zo Sudánu, s ktorým za nami prišla jeho matka. Vonku pršalo a oni boli „kočovníci“, ktorí sa iným starali o dobytok. Chlapček mal ťažký zápal pľúc, štyridsiatky teploty, a tak som mu naordinovala antibiotiká, paralen, tekutiny a odpočinok. Prekladateľka mi však vravela, že sa vracajú do kempu, čo je deň cesty a tam ho matka uloží pod lulu strom, pretože nemajú ani matrac, ani dom. Chlapček bol prakticky nahý, len v trenírkach, nevedela som si predstaviť, ako ho matka bude liečiť v blate pod stromom. Dala som mu svoje tričko a vtedy som si uvedomila absurditu určitých „akože“ problémov, ktoré ľudia riešia v rozvinutých krajinách… Chlapčeka som prijala do nemocnice a preliečili sme ho. Bolo jasné, že by zomrel, keby sme ho nechali ležať niekde pod stromom, jeho rodina tak jednoducho žila.
Dá sa zvyknúť na fakt, že smrť pacientov je každodennou realitou?
Mám sa hanbiť za to, že som nebola zúfalá a depresívna zo smrti? Možno to vyznie hlúpo, ale nedokážem to zmeniť, hoci by som bola nesmierne šťastná, keby mali ľudia čo jesť a boli zdraví. Nie je to však v mojich silách, čo som mohla, to som priamo na mieste menila. Jasné, že som búchala do stola a pýtala sa, prečo to tak je, lenže ako lekár som tam bola na to, aby som čo najviac pomohla.
Plakali ste niekedy?
V Kambodži nám zomrel päťročný chlapček. Nemal rodičov, bol sirota, a tak som ho ako lekárka musela zabaliť do deky, položiť na zadné sedadlo auta a odviezť do pagody, kde som objednala mníchov. Chlapčeka sme dali spopolniť a modlili sme sa zaň. Ja, ako osoba, ktorá zaň bola zodpovedná, som musela zapáliť plameň. Bolo to zlé. Robievajú to zvyčajne rodičia alebo blízki príbuzní…
A potom ste sa vrátili domov a pomysleli na malichernosti, aké ľudí v civilizovanom svete trápia…
Každý má rád pekné veci, ženy milujú nové kabelky, topánočky, ale čo sa stane, ak to nebudeme mať? Nič. Ľudí, ktorí mali možnosť a dar zažiť podobnú skúsenosť ako ja, takéto poznanie nesmierne obohatí. Som za to vďačná. A keď sme pri tých návratoch domov – viete si predstaviť, že vám vyčarí úsmev na tvári iba taká samozrejmosť, že otočíte kohútikom a tečie z neho voda? A dokonca teplá?
Jedna vec je práca lekárky a nasadenie, druhá – oddych a priestor na… dajme tomu večeru s priateľmi, na ktorú sa nalíčite a krásne oblečiete.
Ach, tak na to vôbec nebol priestor, prišlo by mi zvrátené riešiť nejaké líčenie na mieste, kde ľudia ledva prežívajú. Doteraz sa smejem, ako ma kolega pri prvom vybaľovaní v Sudáne vysmial za kozmetiku na trojkrokové čistenie pleti… Tri mesiace som tam nemala zrkadlo, ráno som si prehrabla vlasy a šla pracovať.
Ako ste sa stravovali?
Ako kde, v Ázii a v krajinách, kde sme mali vlastný dom, sme si varili. V Sudáne s minimálnou dostupnosťou jedla nám varila kuchárka veľmi jednoduché jedlá – ryžu na vode, hrach alebo fazuľu z konzervy v rôznych obmenách. Keď sme mali na stole cestoviny, bol to doslova sviatok. A keď som mala čas, snívala som o zmrzline (smiech).
Chýbalo vám na misiách aj niečo iné ako zmrzlina?
Chlieb. Ten by mi spolu so zmrzlinou úplne stačil (smiech). Ale potom som sa naučila cestovať a brávala som si so sebou jednu tašku s vecami a druhú tašku plnú našich sladkostí. Ale tieto zásoby sa vždy veľmi rýchlo spotrebovali.
A existuje niečo, čo vám z misií chýba? Po čom sa vám cnie?
Po skutočnom živote a voľnosti. Tam sa žije skutočnejšie. Niekedy mi život v tomto našom svete príde taký, že si iba vyrábame problémy pre problémy, že sa motáme na mieste a nevieme sa vymotať, že sa zaoberáme tým, čo nám zabraňuje žiť. Vždy som túžila mať pohľad orla, mať nad životom nadhľad a dúfam, že sa mi to bude vždy dariť, ale súčasná spoločnosť, v ktorej žijeme, mi príde niekedy prevrátená naruby. Akoby sme žili v niečom, čo bolo umelo vytvorené.
A tak niektorí z nás z tejto umelo vytvorenej reality cestujú preč za hranice všedných dní. Čo nesmie cestovateľ podceniť, keď odchádza do cudzích krajín?
Závisí to od krajiny a charakteru pobytu. Biznis cesta je čosi celkom iné, ako keď idete na dobrodružnú cestu s cestovkou alebo na vlastnú päsť do strednej Afriky. Samozrejme, z pohľadu tropickej medicíny je subsaharská Afrika spolu s povodím veľkých riek južnej Ameriky najdivokejším prostredím. Ak odchádzate do týchto oblastí, musíte povinne absolvovať očkovanie proti žltej zimnici – ochoreniu, ktoré prenášajú komáre. Hrozí vám však aj malária či iné ochorenia. Druhé očkovanie, povinné pre cestujúcich do Saudskej Arábie v období hadždž (tradičná púť do Mekky), je zaočkovanie proti meningokokovej meningitíde. Ostatné očkovania sú len odporúčané a je iba na vás, či sa dáte zaočkovať proti žltačke typu A, B, besnote, brušnému týfusu, japonskej encefalitíde, kliešťovej encefalitíde alebo cholere…
Ochorení, voči ktorým sa možno nechať zaočkovať, je teda iba zlomok oproti tým, ktoré na nás v cudzine číhajú…
Je to tak. Dnes napríklad zažívame obrovský boom horúčky dengue, o ktorej sme pred dvadsiatimi rokmi veľa nepočuli. Prenáša ju komár a pomaly sa vďaka globálnemu otepľovaniu a migrácii obyvateľov rozširuje do všetkých častí sveta. Myslím, že je len otázka rokov, kedy sa prejaví aj u nás. Juh Európy už s ňou má svojej skúsenosti. Ide o vírusové ochorenie, na ktoré neexistuje vakcína a jej vývoj je veľmi náročný. Čo pomôže? Dobrý repelent. Ten pomáha aj proti malárii, dôležité však býva aj to, ako sa správame.
Ako sa správame?
Presne tak. S pokorou, uvedomelo a disciplinovane voči sebe i svojmu okoliu. Mali by sme vedieť, čo v cudzej krajine jesť, čo piť a ak nevieme, čo leží na tanieri, radšej vydržíme pol dňa hladní, ako mať vážne ťažkosti. Keď sa jedlo tepelne pripravuje začerstva priamo pred nami, je to v poriadku, ak bolo tepelne upravené, no pol dňa ležalo na slnku, radšej sa ho nedotkneme. Balené vody sú v niektorých krajinách absolútnou nevyhnutnosťou. Existuje pravidlo, ktoré poznali už starí moreplavci a pre stravovanie v cudzine platí dodnes: boil it, cook it, peel it or forget it!
Je v poriadku, ak Slováci na „vypálenie červa“ v cudzine používajú kvapku niečoho tvrdého?
Dajte si! Ak sa vám z toho nebude po celý deň točiť hlava, prečo nie? Tvrdý alkohol ako dezinficient vám minimálne pomôže dobre pretráviť po jedlách, ktoré doma bežne nejedávate. Priznám sa však, že ja tento spôsob „liečby“ nepraktizujem (smiech).
Plánujete vrátiť sa ešte niekedy k misiám?
Isteže. Krajín, kde sa dá pomôcť, je mnoho, bude záležať na tom, kde bude pre mňa priestor a kde to pre mňa bude akceptovateľné. Ak mi to podmienky dovolia, určite niekam vycestujem. Vysnívanú krajinu však nemám, ale vždy ma priťahovalo Kongo, no žiť tam je nepredstaviteľne náročné. Na lekárku ako ja každá oblasť s dažďovým pralesom pôsobí doslova ako magnet, komáre sa tam množia ako divé a tam skutočne je čo robiť a koho liečiť. Len sa obávam, že ak sa za 10 – 15 rokov budem chcieť vrátiť, či ešte na našej planéte nejaké dažďové pralesy nájdem…
Gabina Weissová
foto Jozef Barinka, archív A. Kalavskej
Rozhovor nájdete v septembrovom čísle MIAU (2016)